úvodné slovo o potrebe neveriť v to, že som chorá

Keď sa dozviete svoju diagnózu, existuje mnoho reakcií. Vlastne ani neviem aké, viem si ich len predstaviť a mudrovať nechcem. Môžem vám však povedať svoju.

NEVERILA SOM. 

Kráčala som po ulici, v taške niesla lithium, v hlave sa mi stále točili dookola slová psychiatričky a ja som tomu proste neverila.
Asi si hovoríte "načo chodíš ku psychiatričke, keď potom neveríš, že ti niečo je?"
Pretože som bola presvedčená, že som depresívna.
Už dlhé roky.
Že som silná osobnosť, ktorá sa s depresiou vždy pobila a potom sa ukázalo, aká naozaj som.
Spoločenská, aktívna, plná nápadov, zapájajúca sa do projektov, tak nadšená do sveta, že ani nepotrebujem spať.

Bipolárna afektívna porucha, ktorou som odteraz onálepkovaná, hovorí, že proste to som len hypomanická, depresívna, normálna, hypomanická, depresívna, normálna, zacyklená do sveta, ktorý sa tak ťažko objasňuje môjmu okoliu.

Takže pre pokoj svojej duše a pre objasnenie všetkého aj sama pred sebou, verbalizáciou minulosti, pocitov a stavov do textov, som sa rozhodla viesť si tuto tento blog.
Budem ešte radšej, ak sa nájdu ľudia, ktorým to pomôže pochopiť blízkych vo svojom okolí, ktorí sa potýkajú s rovnakou diagnózou, či ak sa nájdu ďalší bipolárni ľudia, ktorí gúglia /tak ako ja posledné týždne/ všetko, čo si len môžu prečítať a zastavia sa aj u mňa.
Chcem sem zakomponovať aj všetky texty, ktoré som písala v hypomanických stavoch a tak sama sebe utriediť, kde som kedy bola, aby som našla symptómy a náznaky, ktoré mi môžu ukázať, kedy sa blíži ktoré obdobie.

Keď človek žije sám, hold, je na to sám.

 Krásnu nedeľu :)

Komentáre

Obľúbené príspevky