O tom, ako lieky nie vždy sadnú

Písala som, že ako prvý medikament mi bolo predpísané lithium. Ja som sa však rozhodla ho neužívať. NEVERILA SOM tomu, čo mi vravela doktorka. Vedela som, že mám silné depresie a že ho vlastne nechcem. Nie, ja nie som bipolárna. Okrem toho som odchádzala do zahraničia na dvojmesačnú pracovnú cestu a nechcela som byť na to sama. Sama s liekmi, ktoré som nikdy neužívala.

Píšem to mierne dramaticky preto, lebo som to tak naozaj vtedy vnímala. Popravde som sa mierne zrútila a nekomunikovala so svojím okolím ešte viac než dovtedy.

V každom prípade sa moje depresie čoraz viac prehlbovali, k tomu sa pridali panické ataky kedykoľvek som vstúpila do supermarketu či nastúpila do mestskej hromadnej dopravy. Svoju pracovnú cestu som extrémne pretrpela, hoci to nevedel nikto z kolegov.

Po návrate som sa vrátila za doktorkou a po dlhšej diskusii sme vybrali antidepresíva. Zafungovali výborne. Postupne som bola schopná si ísť nakúpiť jedlo, začala som sa venovať pravidelnej hygiene či dokonca som začala prikladať ruku k domácim prácam, ktoré počas mojich depresií robila výhradne moja spolubývajúca.

Bola som šťastná. Na prvýkrát sme vybrali správne lieky. Avšak po dvoch mesiacoch užívania ma terapeut upozornil, že u mňa nebadá žiadne známky depresie, za to hypománia sa u mňa stupňuje každou ďalšou návštevou a výrazne ma požiadal, aby som zmenila lieky. 

To už som prešla viacerými diagnostickými testami, bola som uprostred analytickej terapie a už aj ja som začala veriť tomu, že bipolárna som.

Nebudem tu opisovať, kedy nastal zlom v mojej hypománii a ja som začala tak vyvádzať, že o svojej bipolárnej poruche nepochybujem.
Vrátim sa k liekom.

Doktorka mi predpísala antipsychotiká. Nechcela mi dať lithium kvôli tomu, že niekedy počujem hlasy. Takže pre istotu, aby sa som sa nepreklonila do psychotickej mánie. Podávala mi ich so slovami:
"Pacienti mi hovoria, že si ani neuvedomujú, že berú nejaké lieky. Vedľajšie účinky sa neprejavujú."

Hups. Chyba lávky. U mňa sa začali prejavovať jedna radosť.

Najskôr som postrehla, že sa mi zhoršuje zrak. Nosím okuliare a zrazu som cez ne videla tak, ako pôvodne bez nich. A bez nich? Všetko bola jedna veľká šmuha. Do toho som stratila silu v prstoch a mala som problém udržať v rukách čo i len hrnček s kávou. Výrazne ma to obmedzovalo v práci a to snáď nemusím opisovať, ako ma obmedzovala tá neskonalá nervozita a neschopnosť obsedieť na jednom mieste.

Vravela som si, že to snáď prejde. Prvé dva týždne sa predsa aj u antidepresív nejak prejavujú. Isto to budú len tie prvé dva týždne. Isto. Ešte sa trikrát prejdem okolo jedného paneláku a potom to prejde. Isto to všetko prejde. Isto budem schopná zas normálne fungovať. 

Ale nie. Zavolala som doktorke a ona ma okamžite nahnala do ordinácie. Kvôli hlasom (sú tak raz za pol roka, nič konkrétne) chcela dať antipsychotikám šancu, dávku mi predpísala tretinovú s tým, aby som postupne zvyšovala a telo si na látku zvyklo.

Avšak to som ešte nevedela, že tak nervózny víkend som ešte nezažila.
Neviem, čo to bol za stav a ako vznikol a už vôbec neviem, ako je možné, že ma tam dostala tretinová dávka. Ale nebola som schopná ničoho. Sedieť, ležať, stáť, chodiť, všetko mi vadilo, všetko ma sralo, všetko ma znervózňovalo, neustále som klepala celým telom, nervózne štekala na svojich blízkych, chodila sa prechádzať do búrok, aby som sa upokojila, či cvičila ako zmyslov zbavená, aby som aspoň bola schopná zaspať. V hlave mi behala jedna myšlienka za druhou, žiadnu z nich som nebola schopná uchopiť a už ju striedala ďalšia. A ja som iba bola na jednom mieste a nevedela, čo chcem robiť.

Poučená z minula som bez váhania vysadila a akonáhle to bolo možné, zavolala doktorke. Bez váhania súhlasila s vysadením a vraciam sa k liekom, ktoré som vlastne mala brať už pred polrokom. 


Lithium, here I come.

Komentáre

Obľúbené príspevky