O tom, ako sa mi vrátil pokoj (aneb ako zabrali lieky)

Posledné týždne boli náročné. Ale to som si ja, popravde, vôbec neuvedomovala. Až teraz, keď som konečne vydýchla, pretože zabrali lieky, si uvedomujem, aký je pokoj krásny.

Aké je skvelé nemať potrebu sťahovať v noci nábytok, neustále sa s niekým rozprávať, každých pár minút meniť svoju činnosť a absolútne nebyť schopná sa na nič sústrediť. Je úžasné, že zrovna v túto upršanú nedeľu môžem len tak sedieť doma, piť čaj, pojedať zázvorové sušienky a užívať si to. Užívať si, že dokážem obsedieť a vypnúť. Vychutnať si čas sama so sebou.

Začalo sa to včera. Zobudila som sa, ležala v posteli, bezducho sa pozerala do stropu a pomaly sa preberala. Poškrabala som sa na hlave, cezo mňa preskočila mačka a začala mraučať, tak som sa pomaly vykopala spod perín a šla som jej dať nažrať. Všetko to išlo tak pekne, pomaly a samozrejme. Všetko bolo, ako malo byť. Typické ráno.

Vec je však tá, že ja som takéto obyčajné ráno nemala už týždne.

Vyzeralo skôr tak, že som sa ráno zobudila, oči mi šli vyletieť z jamiek, pretože so mnou burcovalo nadšenie z toho, že už som znova hore a môžem niečo robiť, napríklad môžem rýchlo preskladať knižky z jednej police do druhej a potom sa pôjdem poprechádzať a na prechádzke mi napadne, že by som si mohla niečo kúpiť z toho obchodu, okolo ktorého idem a potom si ísť dať niekam kávu a aha, tu sú ľudia, prečo by som sa s nimi nemohla porozprávať, aj keď som ich nikdy predtým nevidela. 

A to ani nespomínam,  že takto usporiadane mi tie myšlienky nikdy nepôsobili. Vždy to bola jedna cez druhú, neuchopiteľné, rozbehnuté, nesústredené a vlastne ani neviem, o čom boli. Ale na mňa pôsobili zakaždým ako tie najlepšie myšlienky a nápady na svete.

Takže keď to včera takto začalo, napísala som mamke SMS.
"Mami, konečne som pokojná."


Lebo to je tá najdôležitejšia správa posledných dní.

Komentáre

Obľúbené príspevky