Serotonín, kde si?

Začínam prepadať úzkosti. Neviem, čo s tým. Nie je to často, ale desí ma fakt, že je to indikátorom toho, čo sa možno blíži.

Minule som si pákrát zabudla dať lieky. Na ďalší deň som nebola schopná vstať z postele. Rozrevala som sa. Nevedela som zdvihnúť zrak a pozrieť sa niekomu do očí. Nevedela som nič.

Cyklím sa v rýchlych zmenách nálad v priebehu dňa.

Smejem sa, rozprávam, mlčím, hľadím do zeme, odpovedám s humorom, bolí ma hlava, cítim prázdno, som aktívna, nič sa mi nechce, nechcem vidieť ľudí.

Bolím sa.

A pritom snáď ani nemám dôvod. Pre pozorujúcich zvonka. Mám novú super prácu, sťahujem sa, okolo mňa sú skvelí ľudia, mám veľa nových zážitkov a všetko je fajn.

A predsa. Môj chorý mozog je dôvodom sám o sebe. Aj keby som zrovna vyhrala milión a Tom Hiddleston by ma požiadal o ruku, aj tak by si môj chorý mozog povedal, že je ten správny čas na úzkosti a snáď postupne aj depresiu.

Takže tak. Nechcem, aby každé moje ráno bolo o tom, že sa budem presviedčať, že mám vstať. Prázdno si vymenuvávať úlohy, ktoré musím urobiť, aby som našla aspoň nejaký zmysel. Mať úsmev ako najzložitejší a najvyčerpávajúcejší pohyb svalov. Chodiť s prázdnom v hlave a uvažovať, čo ma vlastne tie posledné mesiace tak tešilo na tomto svete.

Nechcem sa v tom utápať a cítiť sa nepochopene.

A viete, čo je najhoršie? Že napriek všetkému môjhu presvedčeniu o tom, čo chcem a nechcem, až príde ten čas, že nebudem mať absolútne žiadnu vôľu, tak neurobím vôbec nič.

Držte palce, nech to nepríde v plnej sile.



Komentáre

Obľúbené príspevky