Bipolárna porucha: O zmenách a spúšťačoch

Presťahovala som sa do nového mesta. Kvôli práci.
Prišlo s tým príliš veľa vecí. Mnohé som čakala, niektoré ma priam prepadli.

Som teraz vo väčšom meste. Myslela som, že mne známom, ale Praha mi je stále neznáma. Tak rýchlo ten pocit "aha, tuto to poznám, teba poznám, hoci len z videnia, všetko je domácke" nenadobudnem. Nevedela som však, že je to pre mňa také dôležité. Myslela som, že môj hlad po novosti a dobrodružstve či odmietanie nudy proste vybuchnú v explózii a ja tu budem šťastne pobehovať a zoznamovať sa so svetom okolo seba.

Akoby som zabudla, že som bipolárna.

Akoby som si nevšimla, že sa každým dňom prepadám do čoraz väčších chmár.

Akoby som čakala, že príchod do nového mesta ich rozoženie.

Akoby som si proste odmietala priznať, že presťahovanie sa bude spúšťačom, či možno priam totálnym zväčšovacím sklom pre tie chmáry.

Je však zaujímavé, ako rýchlo sa dokážem prepnúť z absolútnej ničoty do nadšenia. Nie je to časté, ale napríklad teraz mnou zmieta začínajúca eufória a vybuchuje vo mne energia a všetko je fajn. A ja by som chcela vedieť, dokedy sa budem takto sledovať a uvažovať nad tým, ako sa zrovna cítim a či to, čo cítim, je v poriadku alebo to je už chorobné. Či je to vôbec reálne.

A potom znova. Žiadne nadšenie. 

Len bolenie hlavy, neustála úzkosť, paranoje, porovnávanie sa s ostatnými. Neustále som vo svojej hlave ako tá, ktorá jednoducho nie je dosť dobrá. Plač. Cítim sa nezaujímavo pre ostatných. Nevidím jediný dôvod, prečo by sa tu niekto mal so mnou začať baviť. Sedím sama vo svojom byte a nie som schopná ho zariadiť. Bolí ma každý deň mojej existencie.

Do práce chodím a snažím sa usmievať. Snažím sa nebyť hneď zo začiatku tá divná a nespoločenská. Tá chorá. Tá, čo kazí náladu.

Ešteže idem zajtra za lekárom.

Zmenila som naraz príliš veľa vecí. Zapla som mnoho spúšťačov svojich epizód.  Mohla som vedieť, že to takto bude. Bipolárna porucha proste nezalezie len tak do kúta, pretože beriem lieky a cítim sa v pohode. Vyzerá to tak, že pri každej životnej zmene, pri každom životnom posune mnou bude trieskať sprava doľava. A to je jedna z vecí, ktoré som si doteraz odmietala priznať.

Tak nejak musím naozaj prijať to, že fakt, že beriem lieky, ešte neznamená, že už chorá nie som. Že sa musím mať na pozore a starať sa o seba. Pretože životné zmeny budú vždy, teraz už ide len o to, ako sa na ne pripravím. Alebo skôr, ako sa pripravím na chorú verziu seba, ktorá sa zjaví, a ako so sebou budem bojovať.


Komentáre

Obľúbené príspevky