Bipolárna porucha a návrat z depresie (aneb antidepresíva z vás neurobia zeleninu)

Čas ide rýchlo. Pôvodne som chcela písať tak často, ako to len pôjde a zrazu ubehlo viac dní než je v jednom mesiaci a ja som blog nechala zívať. Nie je to fér. Najmä voči mne a mojim predsavzatiam. Viac písať a viac sa zorientovať vo svete okolo seba. Ale radšej na ten vlak nasadnúť neskôr než nikdy a úplne ho premeškať.

Čas ide rýchlo. Rozosmievam svojho psychiatra. Keď som u tohto nového sedela prvýkrát v čakárni, tak veľmi som analyzovala všetko okolo seba a samú seba a porovnávala sa a vyhodnocovala a .... no jednoducho som sa zacyklila vo svojej vlastnej hlave a ako jediné riešenie mi vtedy prišlo, že zamknem psychiatra v jeho ordinácii a budem bežať preč. Našťastie mi zazvonil telefón a priateľ na telefóne ma dal do poriadku. Nikoho som nikde nezamkla, dostala som antidepresíva a pomaly začínam rozosmievať už aj seba. Je to fajn.

Ten čas jednoducho beží. Ako mi začínajú padať zahmlené klapky z očí, tak sa obzerám po svojom byte a hovorím si, že nie je normálne, aby som ani po dvoch mesiacoch žitia tu nebola vybalená. Všade na zemi mám veci a krabice a sem tam medzitým zaschnuté mačacie zvratky, ktoré nachádzam neskoro. Začínam sa prebúdzať do nového života a uvedomovať si, čo treba robiť dennodenne pre bežnú údržbu. Už nevidím zmysel svojho dňa v nehybnom ležaní na posteli a prehováraniu sa k tomu, aby som vstala. Už nejem len čipsy, čokoládu, pečivo či fast food čínu.

Nakúpila som ovocie, dnes ráno som si dokonca urobila smoothie. Mám z toho radosť. Začala som znova robiť koláže, teším sa z toho, že niečo budem vytvárať. Teším sa na veci, mám radosť z vecí. Bicyklovala som sa v Kodani a hľadám si trasy v Prahe. Malými krokmi idem zas vpred.

Neviem, či je tým lekárom čas alebo lieky, niečo však zabralo a ja môžem ísť ďalej.

Komentáre

Obľúbené príspevky