Bipolárna porucha a práca? Povedať o svojej duševnej poruche?

Hneď na začiatok sa priznám: nemyslím si, že existuje univerzálna odpoveď na túto otázku. Neexistuje jediné správne riešenie.

Viem, aké to je. Tiež som som si prechádzala tými donekonečna sa točiacimi otázkami:

- prijmú ma takú?
- budú mi prideľovať projekty?
- nebudú na mňa prihliadať cez kukátko mojej diagnózy, mysliac si, že akýkoľvek môj emočný prejav znamená chorobnú reakciu?
- kto všetko má o tom vedieť?
- a prečo to vlastne chcem povedať?
- nebudú ma podceňovať?
- ako na mňa budú prihliadať, ak budem chcieť vyššiu pozíciu? Nenájdu si výhovorky, prečo nie?

S týmito otázkmi sa potýkam stále. A niekedy naozaj pochybujem o rozhodnutí o svojej poruche povedať.

Na druhú stranu som sa už raz rozhodla byť otvorená. Ukazovať aj inú tvár duševnej choroby. Nielen tú bláznivú, chorobnú, šialenú. Ale aj tú, ktorá sa chce integrovať, pracovať, vytvárať hodnoty a s tímom niečo dosiahnuť. Tú tvár, ktorá má nápady a silný drive ich uskutočniť.
Chcem bez hanby napísať do práce správu, že mi je zle a nie som schopná sa pohnúť z postele a nehľadať výhovorky o tom, že vraciam alebo čokoľvek.

Aj tak by si to niekto všimol. V mnohých testoch vychádzam ako úplne iná osoba než som vyšla predtým a to preto, že som to robila proste v iných epizódach. HR si ma kvôli tomu zavolali na pohovor, pretože vôbec nerozumeli, ako je to možné. Chápu, že ľudia sa menia, ale aby som sa otočila o 180°, to ešte nevideli.
Manažérka si ma zavolala, lebo tiež nevie, čo si má myslieť o tom, že raz je ma všade plno a nedá sa ma stíhať a inokedy iba pozerám do zeme a všetci čakajú, že sa každú chvíľu zrútim.

Takže ja som sa rozhodla. Oznámila som to.
Dostalo sa mi obrovskej podpory.
Môžem bez hanby napísať správu o tom, že neviem vyliezť z postele a nech mi dajú viac času a ja spravím zo seba človeka a prídem a stretnem sa len s pochopením.
Moje správanie je viac chápané a ja mám istotu, že ak to bude moc zlé, tak budem mať pomoc na mieste. Pretože bývať sám v cudzom meste.... to vyžaduje si tú pomoc nájsť aspoň niekde.

Nehovorím, že tá moja cesta je tá jediná správna. Ale môže byť aspoň kľúčom k odpovedi. Že základ je nájsť prostredie, kde sa nebudete báť to povedať. Kde budete schopní napredovať aj po tomto oznámení.

Uvedomujem si veľmi dobre, že mnohí sa potýkajú s veľmi vážnymi mániami, poprípade z dôvodu zlej liečby v posledných desaťročiach ani nie sú schopní pracovať a preto sa ich tento text netýka. Ja však verím v to, že pokiaľ je choroba manažovaná a vaša nálada sa dostane do celkom ustálenej a zdravej hladiny, tak sa s tým dá pracovať.

Komentáre

Zverejnenie komentára