O jarnej eufórii

Milujem jar. Hneď ako ma prejde jarná únava, samozrejme. Všade vonia orgován a ja nepoznám lepší stimulant do života. Chce sa mi skackať, skackám, pospevujem si a pobehujem po ulici ako Dean Moriarty a všetko ma nadchne. Všetky tie poetické veci, o ktorých čítate, robím úplne automaticky. Nie sú to pre mňa metaforické vyjadrenia pocitov, pretože vo mne to kričí radosťou a ja ju musím vykričať do sveta.

O jari píšem rada. A preto vám teraz chcem ukázať dva texty, ktoré som napísala pred 10 rokmi a na ktorých sa dnes (poučená o tom, akými stavmi moja narušená hlava prechádza) uchechtávam.

A stále sa najviac bavím na tom, že som si podala prihlášku na odbor, ktorý som vôbec nechcela študovať, len za to, že som bola v hypománii a prišlo mi to smiešne.
Taktiež by som rada poznamenala, že hoci sa v tom isto niektorí nájdete, naozaj sa jedná o nadmierne chorobnú eufóriu, počas ktorej som porobila dosť veľa vecí, ktoré nechcem v tomto texte bližšie rozoberať. 

SOM MALÉ DIEŤA A SVET JE MOJE PIESKOVISKO

S jarou sa budia zvláštne pocity. Vlak sa kĺže popri vodnej nádrži na Váhu pri Žiline, ja sledujem všetky tie malé labúčťatá a kačeniatka, voda sa pomaly vlní a naráža na breh, v hlave si zrazu začnem premietať všetkých ľudí, ktorých mám rada a cítim sa ako ten najšťastnejší človek na svete. Pozorujem hladinu chladnej vody a predstavujem si samú seba, ako ju pomaly čerím rukami až sa do nej nakoniec vrhnem a s bláznivým úsmevom bezcieľne plávam.

Mám na izbe okno dokorán, v klietke si šteboce Pascal, do izby svieti slniečko a mne preplo a podala som si prihlášku aj na francúzsky jazyk a literatúru. Pozerám na monitor a nahlas sa smejem, pretože to je fakt divná situácia. 

Je skoré ráno a mňa prebudí Pascal promenádujúci sa po paplóne mumlajúc si stále dokola tie jediné tri slová, čo bol ochotný sa naučiť. Keď vidí, že som hore, tak mi na pozdrav zastrčí zobák do nosa.
"Áno, Pascalko, aj ja ťa mám rada."

Jar sa mi rozplýva po koži a keby len to. Celá sa do nej vsiakne a prináša mi akýsi vnútorný pocit harmónie a spokojnosti so všetkým, čo robím, radosť z ľudí v mojom okolí a množstvo energie na úsmev. A tak neustále namáham tých 17 svalov potrebných pre úsmev a vrhám roztancované iskierky z očí na všetkých vôkol. Pučím oči presne ako to malé dieťa, ktoré nadšene máva každému vlaku, čo prehučí popri ňom.

Kráčam nočným mestom, hrám sa s dymom a snažím sa byť ako Gandalf a vytvoriť dymovú loďku. Nejde mi to, vzdám to a len tak si spokojne poskakujem do rytmu svetiel pouličných lámp. Som malé dieťa a svet je moje pieskovisko. A nemusím mať ani vlastné hračky na to, aby som sa mohla hrať. 

Všetka tá ťažká filozofia o pôvode bytia ide zrazu pomimo mňa, už nechcem rozprávať v zložitých súvetiach s cudzími slovami, stačí mi pár jednoduchých slov a rozhovory o tom, čo ma teší, čo chcem a čo teší vás a čo chcete vy. Stačí mi dve hodiny sedieť nad jedným pollitrom a rozoberať obyčajné drby a cítim sa naplnene tak, ako mi to celé dva mesiace táto neúplna zima odopierala. Akoby som si cez zimu odkladala energiu šťastia na tieto prvotné jarné dni, ktoré sa ešte nerozhodli byť absolútne jednoznačnými.

Som šťastná, som rada a mám rada.



KDE MÁM TOHO FERLINGHETTIHO ZASA?!

Skákať, lietať, nadnášať sa, bláznivo sa smiať, vidieť neviditeľné a cítiť sa invisible... Po rukách mi tečie krv, no ja na ten nos kašlem. Jednoducho sa cítim dobre. Už od včera. Len som sa zobudila (po pár snoch o tom, ako som vraždila, hladila stopy a potom zo mňa bola štúrovská gejša) a začala som tancovať a spievať si. Vraj na niečom fičím. Milé deti, nanajvýš tak fičím na strese.

Už len tri dni mi ostávajú na to, aby som aspoň niečo do tej mojej nadbytočne veľkej hlavy niečo vtlačila. A čo ja robím? Nahlas si prednášam Préverta po francúzsky, obmieňam to s Le Petit Prince a Ferlinghettim. Alebo sa rozhodnem "odspievať" aspoň polovicu skladieb z môjho najobľúbenejšieho muzikálu, ktorý je mimo iné strašne gýčový, ale no a čo, ja mám gýč rada.

Inokedy zasa len tak ležím na posteli a snívam o tom, čo príde. Alebo o tom, čo mohlo byť. A podľa mňa mohla byť riadna zima. Mohla som sa chodiť guľovať, sánkovať, postaviť snehuliaka a potom celá vyzimená sa vrátiť domov, zabaliť sa do deky a tlačiť sa maminým pudingom. Mohla som ísť na lyžovačku a potom mať ešte týždeň zábavu zo svojich pádov. Prosím, nech aspoň jar príde so svojím skutočným čarom.

Budeme chodiť na lúku bubnovať, zbierať kvety, len tak spievať a potom sa hanbiť vždy keď niekto pôjde naokolo. Nebudem sa musieť v kaviarňach toľko obliekať a vyzliekať, pretože nebudem zababušená do toho hlúpeho kabátu (a to napriek tomu, že vonku je možno pol centimetra "snehu"). A najmä si budem môcť znova sadnúť na zem a nesrať sa s tým, že sa zasa mesiac nebudem môcť vyčúrať poriadne (toto je ale FAKT problém!).

Vo štvrtok sa pôjdem priam strápniť pred komisiu tých pánov, čo si hovoria profesori a dekani umenia. Čo budú čakať na akýkoľvek brept a potom sa v súkromí za zavretými dverami budú smiať na tom, že jediná frygická stupnica, ktorú poznám je E F G A H C D E (a ani tou si nie som istá). 

Ajajáj.

Chcem piatok. Vrátim sa z toho krásneho mesta, v ktorom by som tak rada študovala. Pôjdeme vyvetrať hlavy do Trenchtownu a zabudneme na akékoľvek problémy. Nanajvýš sa tak pohádame medzi sebou a potom sa na sebe budeme navzájom smiať. Lebo sme šialení. Sme hrdé šialené hovadá a nehanbíme sa za to.

Kde mám toho Ferlinghettiho zasa?

Komentáre