O vyrovnávaní sa s normálnosťou

Toľko žiadaný normálny, vyrovnaný stav. Presne taký, keď sa ráno zobudíte, vstanete, dáte žrať mačke, umyjete sa, spravíte si avokádový toast (a vtipkujete sami so sebou o hypotéke) a všetko je v pohode. Vymeníte si pár bonmotov na messengri a tešíte sa z toho, že je voľno.

A tak si ľahnete do postele a znova zaspíte. A prespíte pol dňa. Presne tak, ako deň predtým a deň pred tým tiež. A už sa nemôžem "vyhovárať" na depresie, už nejaký ten týždeň do seba tlačím antidepresíva a ich výsledok je viditeľný a hmatateľný. Rozprávam sa s ľuďmi, smejem sa a nemám potrebu v hlave nadmieru všetko analyzovať a ľutovať sa. Nemôžem ani veľmi podvedome a trapne dúfať v to, že ma z antidepresív nakopne hypománia a ja budem behať s vrtuľou v zadku.

Musím sa pozrieť pravde do očí.
Áno, sťahovanie sa je náročné.
Bývať v novom meste je vyčerpávajúce.
Chodiť do novej práce berie veľa energie.
Všetko dohromady to je super mega náročné.

To však ale ešte stále nie je dôvod na to, aby som na to reagovala ako lenivé hovno.

Myslela si si, že keď sa dostaneš do normálu, tak bude všetko v pohode a super? Že nebudeš musieť vynakladať námahu a všetko pôjde ako po masle? Že sa zobudíš, luskneš prstami a všetko sa urobí? Vieš dobre, že tak to nefunguje. Že musíš odškrtávať veci zo zoznamu. Že musíš mať cieľ a nielen naivné predstavy TOHO VŠETKÉHO, ČO SA DÁ ROBIŤ.

Jednoducho si zrazu musíte priznať, že tie mesiace výkyvov, práškov, sebaľútosti, sebapreceňovania a neviem čoho všetkého, z vás urobili akési čosi, čo vami nie je ani z okľuky. A na tom treba silno pracovať.

Takto to nechcem a takto to proste nebude.

A musím si to povedať nahlas a nasypať si popol na hlavu verejne.
Niekedy to je najlepšia forma motivácie.

Komentáre