Bipolárna porucha: O hypomanickom hneve

O hneve sa mi píše ťažko. Počas písania tohto textu som sa často zastavovala a mala potrebu zavolať ľuďom, ktorých ľúbim, aby som im poďakovala za to, že to so mnou sú schopní vydržať. 
Je to pre mňa naozaj náročné opisovať. Zmieta mnou hanba a po každej vete by som rada obrovskými písmenami opakovala, že JA TO TAK NEMYSLÍM. Jednoducho sa mi zahmlí mozog, zúži sa mi percepcia, nie som schopná rozumieť príčinám a následkom a jediné, o čo mi ide, je to, aby sa tá druhá strana cítila aspoň tak zle ako ja. A neblížim tak len svojim najbližším, ale dokonca aj sebe, pretože ma vnútorne trhá to, že to tak je. Neviem to vysvetliť. 
Nechápem, ako je možné, že mám stále kamarátov.

Hanbím sa za moje prejavy hnevu, za to, ako dlho ma drží a ešte viac za to, ako s ním nie som schopná pracovať.

Rozumiem veľmi dobre tomu, že hnev je prirodzená emócia, ktorej sa nedá ubrániť. Máme ju v sebe od narodenia a má veľmi dôležitú funckiu - pomáha nám prekonať prekážky. Ale čo robiť, keď sa hnev spojí s frustráciou, komplexami, neistotami a úzkosťami? Poprípade na vás vyletí v stokrát väčšej miere, len preto, že máte stokrát viac energie než obyčajne?

Veľmi zle sa mi táto kapitola zdieľa. Nie je to preto, že by som sa hnevala, kade chodím. Pretože taká nie som. Som dosť pokojný človek, ktorý vydrží extrémne nátlaky.

Ale akonáhle ide o mojich blízkych, dokážem vyletieť v situáciách, keď to nikto neočakáva. Som ako bomba, o ktorej nikto netuší, ako je načasovaná a čo vo mne spustí hodinové triády.

V jednom momente sa ma dá doberať za hranicami slušného humoru a neklásť si servítku pred ústa, v ďalšom momente použijete zlú intonáciu a mne to začne šrotovať v hlave.

NEZNÁŠAM FAKT, ŽE TO TAK JE.

Ale lepší sa to. Už netrieskam dverami, neposielam druhých na smrť tými najhoršími urážkami, ani sa nesnažím druhej strane fyzicky ublížiť (ak nerátam, že som posledne kamarátovi zapichla vidličku do stehna, pretože nepochválil večeru). 

Väčšinou už iba reagujem podráždene, čo je skvelé. A dokonca sa už ani to nedeje často. Nech žijú lieky, autogénny tréning, cvičenie a vitamín D.

No znova som sa minule pristihla hovoriť zlé veci. Otáčať okolnosti len aby som urazila. A prečo? Lebo si zo mňa urobila druhá strana úplne primitívnu srandu. A ja to otočím na to, že mu hovorím 5 hodín omnoho horšie veci? 

Je to jedna z vecí, na ktorú sa ma pýta aj psychiater, pretože vie, že som dosť impulzívna a sama mu o hneve hovorím. Pretože ak by to už bolo moc zlé, znamená to, že potrebujem asi nejakú inú kombináciu liekov.

Hnev je moja najmenej obľúbená súčasť hypománie. Svet, v ktorom je všetko subjektívne super a úžasné a hodné mojej pozornosti, si nechám rozhodiť svojou iritovateľnosťou a maximálnou precitlivelosťou na všetky okolité podnety. 

Nemám k tomu žiadne múdre slová. Píšem to preto, aby som sa podelila aj o túto časť. Časť, ktorá ničí vzťahy, sny, kamarátstva. 

Vážim si každého jedného človeka, čo má v sebe dosť lásky a pochopenia pre každého, kto má ako veľkého nepriateľa svoj vlastný hnev. Ste skvelí ľudia.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky