Bipolárna porucha: O liekoch a silných ľuďoch

"Nemyslíš, že ťa lieky robia niekým iným než si?"
"Robíš si to liekmi príliš jednoduché. So životom treba bojovať."
"Myslím, že je dôležité sa popozerať po alternatívach."
"Tiež som zažil ťažké obdobie v živote, ale nemusel som brať lieky a dostal som sa cez to."

A mnoho ďalších. Isto ste sa s nimi stretli aj vy, poprípade vám samým napadli. Nie je moja porucha iba súčasťou môjho ja? Začnem brať lieky a prídem o úplnu esenciu toho, kým vlastne som? A nie som vlastne len slaboch a zbytočne dramatizujem? Napriek všetkému, čo vám hovoria lekári, terapeuti a profesionáli, sa vo vás zrazu zjaví hlodanie, podporované ľuďmi, ktorí často ani nepoznajú fakty. Nesnaží sa na mne farmaceutický priemysel iba zarobiť? Nehovoria mi to všetko len kvôli tomu?

Ja sa na to pozerám z druhého konca. 
Nie som slaboch. Vyhľadala som pomoc a snažím sa pracovať s tým, čo z diaľky môže pôsobiť ako zaujímavý poetický život, o ktorom sa dajú písať romány a básne. Nevidím nič príťažlivé na ťaživej samote a bezmocnosti a nevidím nič zdravé na energickom nespaní a nadchýňaní sa každých päť minút nad niečím iným.

Jesť lieky nie je jednoduchá cesta, ale potrebná cesta. Nebaví ma každý deň začať a končiť pripomenutím toho, že nie som úplne normálna, že budem pociťovať vedľajšie účinky a že to tak bude ešte veľmi dlho. Naozaj ma to nebaví. Nebaví ma každému lekárovi oznamovať, aké lieky beriem a okamžite sa stretávať s reakciou :
"Takže vy ste maniodepresívna? Som minule počul o týpkovi, ktorý v mánii urobil to a to, hehehe. Zaujímavá vec, tie mánie." 
Neobľubujem tú neustálu nervozitu z toho, či som si nezabudla zabaliť lieky, keď niekam idem. A úplne najviac neznášam to, že keď na niečo zareagujem podráždene, tak sa ma hneď niektorí opýtajú "Dala si si dnes lieky?"

Sorry jako, ale Baby, did you forget to take your meds? (Placebo) si môžem spievať ja a smiať sa na tom, ale to ešte neznamená, že ma to od vás nezamrzí.

Ale to som odbočila.

Jednoducho chcem povedať jedno. Ste silní ľudia, že sa dávate na túto cestu. Že si priznávate, že to, čo sa s vami deje, je psychická porucha. Že ste prekonali všetky tabu a hanby a dali sa na tú kľukatú cestu, o ktorej stále mnohí pochybujú.

Nedajte sa rozhodiť rečami o tom, že to ide bez liekov a existujú alternatívne metódy. Neriskujte so svojím zdravím a už vôbec nie so svojím životom.

Ja viem, že to viete. Že ste super. Ale chcem to povedať nahlas. Ako pripomienku. 
A aj ako pripomienku tým, čo majú to šťastie a sú zdraví. Nesťažujte nám to tým, že nám dávate pochybnosti do hlavy. Naša hlava má dosť práce sama so sebou.

Mám pocit, že sa to hovorí málo. 


A na záver vám chcem dať video, lebo posledné týždne trpím Nicola Cruz obsesiou:




Komentáre

Obľúbené príspevky