Bipolárna porucha: O reakciách okolia

Ako som už raz písala, odkedy som začala viesť tento blog a rozprávať do novín, prišlo mi neuveriteľné množstvo správ. Všetky sú veskrz pozitívne. Či povzbudzujete alebo zdieľate svoje príbehy. Spoznala som tak skvelých ľudí a som si istá, že na tejto ceste ďalších ešte len spoznám.

Ale existujú aj iné typy reakcií. Tie, čo nie sú pozitívne. Nemusia to byť hneď také, že by ma niekto označil za blázna a dištancoval sa odo mňa, to nie. Často sú to reakcie, ktoré možno ten človek aj myslí dobre, ale bohužiaľ to tak vôbec nevypáli.

Nemyslím to žiadno v zlom, je mi samozrejme jasné, že nie každý sa zaujíma o psychické poruchy a ako k takýmto ľuďom pristupovať. Ale niekedy stačí základná medziľudská slušnosť a trocha empatie.

Reakcia, ktorá ma najviac zamrzela, bola od mojej niekdajšej kolegyne. Zverila som sa jej, pretože viem, že sama má psychické problémy a dokonca sa liečila na psychiatrii. Jej odpoveď bola, že sa mám prestať robiť zaujímavou, že ju to uráža a vôbec neviem, čo to je, mať poruchu.

PREČO?
Sme snáď dospelí inteligentní ľudia a nemáme potrebu sa robiť zaujímavými tak, že budeme jesť kvantum liekov a tváriť sa, že sme iní. Keď už niekto pozbiera odvahu a s čímkoľvek sa mi zverí, nebudem sa tváriť, že to mám horšie (aj keď to tak možno je) a urážať jeho boj. Áno, mám obrovské šťastie, že som na psychiatrii zavretá nebola (z veľkej časti aj preto, že mojim rodičom ani len nenapadlo, že napríklad to, že sa na maminu zaženiem šicím strojom v absolútnom agresívnom ataku, pravdepodobne neznamená, že som zlobivé dieťa). To však nevylučuje, že bojujem s démonmi.

Z toho mi vychádza jediné. Keď sa vám niekto s niečím zverí, akokoľvek malicherné a nepravdepodobné sa to môže zdať vám, neurážajte jeho dôveru. Vypočujte si ho. Nie každý prechádza všetkými problémami sveta každý deň, aby  sa s nimi vedel na prvú dobrú vysporiadať.
A hlavne, nediagnostikujte ho sami. Od toho tu nie ste. Je dosť pravdepodobné, že nepoznáte všetky aspekty života toho človeka, aby ste mu mohli jasne povedať, že on jednoznačne poruchu nemá.

Potom je ďalší typ reakcií.
Ale prosím ťa, všetci máme niekedy výkyvy nálad.
Áno. Viem o tom. Naozaj sa nesnažíme byť zaujímavými. Je nám (často viac než komukoľvek inému) jasné, že emócie sú pevnou súčasťou života. Dokonca aj my vieme vstať ráno prdelou a uvedomujeme si, že sme v úplne normálnom stave, v žiadnej chorobnej epizóde, len sme vstali prdelou. Vieme, že smútok je prirodzený a netreba sa naň tlačiť liekmi.
Ale až budete 3 dni nezvestní, nadšene naboso pobehovať v meste, v ktorom ste nikdy neboli, s ľuďmi, ktorých ste nikdy predtým a ani potom už nevideli, spať dve hodiny denne a počas toho sa nalievať vodkou, poprípade sa inokedy nájdete v situácii, že nie ste schopní vyliezť z postele, vykonať základnú hygienu a od rána do večera myslíte na rôzne typy smrti (pokiaľ zrovna nespíte), potom mi niečo povedzte o tom, že všetci máme výkyvy nálad.

Vyslovene bagatelizovanie vážnej poruchy.
Povedali by ste človeku s cukrovkou, že "hej, ja tiež niekedy úplne cítim, že potrebujem cukor a nepichám si kvôli tomu celý život inzulín"? Je to proste úplne mimo. Nedáva to žiaden zmysel.

Za seba môžem povedať, že mám veľkú radosť, keď sa niekto začne pýtať. Žiadna otázka v tomto prípade nie je zlá (jedine, že by bola, hehehe) a ukazuje záujem druhej strany sa vzdelať. Čo ma však potom zamrzí, keď je zrazu záujem nadmerný. Ten človek ma začne nadmerne pozorovať a pri každej mojej viac prejavenej emócii sa už na mňa pozerá s významne zdvihnutým obočím.

JA MÁM PRÁVO NA EMÓCIE! 
Môžem sa vytešovať, smútiť, hnevať, skackať od radosti a uvoľniť sa v spoločnosti. Nemusí to hneď znamenať, že reagujem chorobne. Preboha, snáď nikto nechce, aby zo mňa bola nudná neemotívna zelenina.
Nehovorím vám o svojej poruche preto, aby ste každý môj nádych rozoberali a uvažovali, v akom asi stave zrovna som. Potrebujem okolo seba kamarátov a nie ľudí, ktorí sa všetci samovoľne zmenia na psychiatrov.

S inými reakciami som sa však našťastie zatiaľ nestretla a ak prebehli, tak za mojím chrbtom. Ich problém.

A mňa by zaujímalo, aké máte skúsenosti vy?

Komentáre

Obľúbené príspevky