Bipolárna porucha: O čistej mysli

Mám radosť, keď sa môžem nanovo nadýchnuť. Nastal moment, keď mám pocit, že všetko zapadlo na svoje miesto a začalo fungovať. Keď konečne vnímam seba, svoju každodennosť a svoje povinnosti. Keď sa mi uvoľnili zmysly a ja zrazu naozaj cítim. Vône, chute, všetko je tak reálne. Nie zabalené do oparu nervozity, stresu, výpadkov, či proste napätosti na prasknutie. Nič také mi už zmysly nezahmlieva. Už sa dostalo na tú skutočnosť.

Milujem to. Naozaj, celou dušou milujem tento pokoj, kde všetko dáva význam a kde sa neprepadám do nadmerného analyzovania všetkého, púšťania sa do všetkého, nadchýňania, hnevu a zahmlievaniu mysle.
Keď jednoducho som všetko upratala, vysala, vytrela, zapálila si sviečky, vonné tyčinky, naliala si víno, pustila Johna Coltrane na gramofóne, mačka sa ku mne vyštverala do pelíšku a ja si píšem. Čítam. Udržiavam sa v chode.

Táto čistá myseľ ako keby začala ovplyvňovať aj moje okolie. Náhodou stretávam ľudí, ktorých poznám dlhé roky, ale dlho sme sa nevideli, a s ktorými sa znova môžem púšťať do projektov, ktoré ma tak bavia a v ktorých sa môžem učiť novým veciam. Ako napríklad v nedeľu. Keď som si len tak leňošila v parku a zrazu okolo mňa išiel človek, o ktorom som si myslela, že je momentálne v Rwande. Keď som ho stretla naposledy (taktiež takto náhodou) dostala som sa do produkcie seriálu. Tentokrát idem robiť crowdfundingové kampane a ešte k tomu budem mať aj mentorov.

Pokoj je krásny. Dovolí, aby moje ja vyplávalo na povrch a vysielalo signály do okolia. Tam sú objavené signálmi a vibráciami ľudí a vecí a projektov a udalostí, s ktorými máme k sebe blízko a môžem sa doviesť do ešte väčšieho naplnenia.

Čistá myseľ. Čo by som dala za to, aby moja cesta k čistej mysli nebola vydláždená lego kockami (to je akože vtip, lebo stúpiť na lego kocku strašne bolí, chápete).

Teraz ešte nájsť spôsob, ako to takto udržať čo najdlhšie.

Komentáre