Bipolárna porucha: O počiatkoch šialenstva v Barcelone

Vydali sme sa do sveta. 
Nechápem veľmi, čo sa to deje, ale mám pocit, že tento rok žijem vo vlakoch, autách, dodávkach, v ubytovniach a na hoteloch. Je to skvelé. Najmä inšpirujúce. Hlavou sa mi honia nápady a vykresľujú svety, do ktorých sa teším, až začnem zapájať postavy, ktoré mi prechádzajú každodenným životom.

Je to ako keby som buchla do kocky na začiatku domina a tá vyvolala veľmi silnú reakciu nasledujúcich udalostí. 

Takže teraz sme sa vydali do Barcelony. Vymýšľam si vlastnú španielčinu, bojujem s faktom, že som si sem nevzala lieky (však som ich vysadila, ja blbec) a užívam si každý deň.

Buchla nám dodávka na diaľnici.
A ja?
Tešila som sa, že mám zážitok.

Každých 5metrov je niekde semafor, nič nedáva zmysel a všade je chaos.
Kamoš sa rozčuľuje a ja?
Som nadšená z iných kultúr a nefungovania a podivností a z okna vykrikujem Hola! na okoloidúcich.

S nohami vyloženými na kapote otváram ďalšiu fľašu vína a hovorím si, že to je moja momentálna liečba. Aby som si oddýchla, vypla mozog, ten nešrotoval toľko a ja som bola proste aspoň trochu znesiteľná.

Lebo vraj ak rozprávam štyri hodiny vkuse a čítam všetky nápisy okolo seba a neustále si spievam s rádiom, tak to je trošku vyčerpávajúce. Taktiež sa takto znáša, ak mi zrazu mozog vypne úplne a ja sa rozhodnem, že musíme hneď uprostred diaľnice zastaviť a vyhrážam sa, že ak to neurobíme, vyskočím z auta za jazdy.

A potom si na odpočívadle vezmem nožík a utekám niekam medzi stromy s plánom sa dorezať. Tupým nožom. Potom mi to všetko dojde, ja sa s revom hodím do trávy a nenávidím sa. Prečo to robím kamarátom? Prečo to robím sebe? Mame? Rodine? Z posledných síl zavolám mame a bulím tak dlho, kým sa neupokojím.

Neviem ale ako upokojuje ju, že jej volá dcéra s tým, že pobehuje s nožom po svete bez liekov a volá jej totálne urevaná neschopná povedať slovo.

Takže tak.
Všetko má svoju daň. Všetko má svoj dojazd. Z každého vrcholu sa padá a realita skurvene bolí.

Tých pár dní radosti mi za tú šialenú bolesť, neovládanie sa a totálne zacyklenia sa do čohosi, nestojí.

Nechcete mi poslať lithium dobierkou? 

Naozaj tuto verejne sľubujem, že hneď, ako sa vrátim, sa vrátim aj k liekom.
Áno, Barcelona a jej ľudia sú krásne farební, hrá im nahlas hudba, ja si poskakujem po ulici a je to všetko zábava, ktorá ma vtrháva a mne sa z nej nechce von.
Ale stačí trocha toho, že si to niekto neužíva tak ako ja a mne začne šibať.  

Viete, keď som začala viesť tento blog, dala som si predsavzatie, že budem úprimná. Pretože aký má zmysel písať o bipolárke a neukazovať všetky jej stránky? Takže tu to máte. Derrick na začiatku totálneho šialenstva. 

Komentáre

Obľúbené príspevky