Bipolárna porucha: O vysadení liekov a učebnicových prípadoch

Sú také dni, keď sa zobudím a hovorím si, že to všetko je len výmysel. Že moja realita je úplne iná a ja vám to všetko dokážem. A ak nie je iná, tak chcem trochu tej hypomanickej radosti, aby som si nakopla prdel a užila si leto. Jednoducho bol deň, keď som sa zobudila a celý posledný rok, všetky terapie, rozhovory, moje texty, uvažovania, spomínania... to všetko som hodila za hlavu a nedala si lieky.

A potom ani večer.

A ani ďalšie ráno.

A ani ďalších niekoľko dní.

Týždňov.

Dokonca som to urobila asi týždeň po tom, ako som mudrovala u svojho lekára, aké je hlúpe vysadiť lieky a ako rozumiem tomu, že ich mám brať. Po tom, ako som si niekoľko týždňov budovala u neho image rozumnej pacientky, ktorá veľmi rozvážne pristupuje k svojej poruche a mieni s ňou niečo robiť.

Dokonca aj sem som písala články o liekoch a o tom, aké je dôležité ich brať. A spokojne som nebrala tie svoje.

A stále neberiem.

Ja vlastne od samého začiatku viem, že to je blbosť. Každé jedno slovo, každý jeden výrok, ktorý som kedy povedala o braní psychiatrických liekov, myslím vážne a stojím si za tým. A predsa to sama nedodržiavam. Keby mi ktokoľvek iný povedal, že vysadil lieky, tak by som hľadala cesty, ako ho k nim donútiť. Zháňala by som si číslo jeho psychiatra a riešila jeho situáciu.

Ale u mňa nie. Mne je fajn. Ja som nad vecou. Zatiaľ predsa spím dobre. Rozprávam sa s ľuďmi a vraj pôsobím, že som pri zmysloch. Hoci niekedy rozprávam asi tak dvakrát rýchlejšie než normálne, sem tam o veciach, ktorým nikto nerozumie a sem tam preskakujem z témy na tému, či sa rýchlo rozčúlim a robím bordel.

Čítam si knižku Unquiet Mind od psychiatričky, ktorá sama trpí bipolárkou. V nej nádherne popisuje vzťah k hypomániám ako závislosť na drogách. Vieme, že sú zlé. Vieme, že ich následky budeme riešiť ešte dlho. Blížia našim vzťahom, našej dlhodobo budovanej realite a berú nám zodpovednosť. A predsa majú ten lákavý opar, za ktorým sa chceme vracať a o ktorom sa mi dokonca niekedy aj sníva.

Môj psychiater vie, že som ich vysadila. Najskôr sa ma začal pýtať prečo, ja som mu pomaly a rozvážne odpovedala .Potom som mu odpovedala rýchlejšie a menej rozvážnejšie. A potom som už rozprávala o niečom úplne inom a on si iba začal robiť veľké množstvo poznámok a neustále opakovať jednu základnú formulku
"Vráťte sa k liekom. Nechcete byť predsa hospitalizovaná. Vráťte sa k liekom. Máte dobrú prácu. Vyzeráte spokojne. Nekazte si to. Vráťte sa k liekom. Ste rozumná žena. Nekazte si hospitalizáciou život. Teraz je vám fajn a máte to ešte pod kontrolou, ale čoskoro sa vám to vymkne. Nebuďte učebnicový prípad."

Písala som kamarátovi, ktorému v otázke hypománií verím každé jedno slovo. Neviem, ako sa mu to podarilo, väčšinou neverím ľuďom a ich radám do života a je len málo ľudí, na ktorých sa obrátim sama od seba. Napísal mi, že ak mi to hovorí už doktor, mám ich začať brať. Spočítať si dni a k hypománii sa vracať iba raz za čas.

Myslíte, že by hypománia bola vyčerpateľná?
Alebo že proste prejde určitý čas a ja buď nadobro stratím rozum alebo znova padnem do depresií?

Alebo si sama sebe chcem dokázať, že naozaj nie som učebnicový prípad? Alebo mať istotu, byť učebnicový prípad a potom už do konca života nemať túto potrebu?

A tak.
Inak sa mám fakt fajn.
Toto som potrebovala spísať aj pre budúce generácie. A pre všetkých, čo sa stýkajú vo svojom okolí s bipolárkou. Naozaj vysádzame lieky. Aj keď vyzeráme najrozumnejšie na svete a že o tom študujeme a vieme veci. Aj tak ich vysadíme. Nenechajte sa oklamať našou charizmou.

Spomínam si, že minulý rok som hypomániu kamošom vysvetľovala tak, že som im povedala, aby si predstavili, že sú tri mesiace nonstop na extáze. To bol môj stav. A pamätám si aj na to, aké strašne vyčerpávajúce a unavujúce to bolo. Na jednu stranu eufória, sranda, nadšenie, na stranú druhú nemožnosť vydúchnuť a zrelaxovať.

A ja vlastne neviem, prečo si tak stojím za tým, že mám tie lieky vysadené, aj keď si uvedomujem toto všetko vyššie napísané.

Ale keď mňa ich fakt nebaví mať ako každodenné pripomenutie toho, že normálna nie som.

Tak.

A Nicola Cruz je stále super!


Komentáre