Bipolárna porucha: O najlepšej spolubývajúcej a ako by si z nej ľudia mali brať príklad

Mám taký pocit, že sa často len vysvetľujem alebo sťažujem. Na seba, na to, čo robím, keď mi šibne a na to, ako to okolie nezvláda a aké je to celé proste bžeugh. Radšej na to ani nehľadám iné slovo než je bžeugh.

Ale viete čo? Nie je to celé bžeugh. Nechcem písať žiaden článok v zmysle "čo mi bipolárka dala a čo vzala", pretože to vlastne neviem a necítim sa ani kompetentná to zhodnotiť, keďže si veľmi život bez bipolárky ani nepamätám. Ale chcem napísať o jednom človeku, ktorý mi bol obrovskou pomocou a podporou a z ktorého by si mali všetci tak všeobecne brať príklad.

Nie preto, že by bola študovaná. Nie je študovaný psychiater, ani psychológ. Ale má v sebe základnú medziľudskú slušnosť, pochopenie a empatiu. Obrovskú dávku tolerancie a prežiť v jej okolí prvé mesiace po mojej oficiálnej diagnóze bolo asi požehnaním a bohvie, ako by to všetko vyzeralo, keby to bolo inak.

ČAU ANIČKA!

Anička bola moja spolubývajúca. 

A chcete vedieť, čo Anička robila dobre?

Bola vždy ľudská, predovšetkým videla mňa ako človeka a moju chorobu brala ako moju chorobu a nevidela ju v každej sekunde môjho správania sa. 
Keď sa mi začala rozbiehať hypománia, ja som vykupovala žrádlo v podnikoch a mala v plánoch sa nalievať do rána, nekládla mi ustráchané otázky
"Myslíš, že je to dobrý nápad?"
"Podľa mňa by si mala ísť domov."
"Nie je toto následok hypománie?"

Nie, nič také. Nahodila upokojujúci tón, keď videla, že sa rozbieham čím ďalej tým viac, nadskakujem na stoličke a tvrdím, že by sme si mali dať tour de pubs, hoci ďalšie ráno idem do práce. Keď som nahlas zahlásila, že asi ešte pôjdem do jednej krčmy a uvidím, koho tam zbalím (veta, ktorej sa smejem v akomkoľvek inom stave a nechápem, ako je možné, že niekedy tak naozaj uvažujem) a nech ide so mnou a budeme piť pasko (73% rum), tak mi iba s úsmevom oznámila, že asi ide domov, lebo je unavená.

Viete, čo je na tom funkčné? 
Nepodporovala ma v mojom správaní, ale ani ho žiadno nehodnotila. Čo by ma iba naštvalo, nadupalo vo mne viac energie a na just by som sa niekam rozbehla.
Nie. Jednoducho svojím pokojom a tým, že nenaskočila na môj vlak, začala navodzovať pokoj aj vo mne. Jeden plán mi nevyšiel, nevadí, nalodím sa s ňou na výlet, ktorému sa hovorí cesta domov, isto sa tam toho veľa udeje a doma môžem pohladkať mačičku.

Hypomanický človek je extrémne citlivý na okolité vnemy a podnety. A pokiaľ sa vám podarí navodiť atmosféru pokoja a ešte tak, že sa pacient necíti ovládaný, veľmi rád sa k vám pridá.

Anička, so svojou prirodzenou empatiou a neodsudzovaním ľudí, to jednoducho vedela. A stále vie.

Nespytovať, nehľadať logické vysvetlenia, nepoukazovať neustále na to, že niečo môže byť už chorobné. Nenútiť toho človeka vo svojej chorobnej epizóde sa na seba racionálne pozrieť. Však on to zrovna naozaj nevie. On jediné, čo vie, je, že v ňom hučí energia a niekam ju musí vydať. 

Keď som mesiace mala problém poriadne vyliezať z postele a akonáhle som sa vrátila domov z práce som zas ležala a nič nerobila, neupratovala, mala problém chodiť nakupovať alebo variť, nevyčítala mi to. Nechodila za mnou s otázkami "ako môžeš takto žiť?" a nevyvolávala vo mne ešte väčšie pocity neschopnosti tým, že by poukazovala na to, aká som nemožná.

Povzbudzovala ma. Usmiala sa na mňa. Ľahla si ku mne s krabicou pizze a pozreli sme si film. Dávala mi najavo, že som stále človek, ktorý si zaslúži spoločnosť, aj keď hneď ráno musím jesť lieky, neumyla som si vlasy týždeň a neviem po sebe umyť ani ten sprostý tanier a v izbe sa mi zbierajú plesnivejúce hrnčeky po čaji.

Ja viem, že sa so mnou musí žiť hrozne. Som si vedomá toho, že pre neurotypického človeka je ťažké pochopiť, že naozaj niečo neviem zrovna urobiť. Že v tom nevidím zmysel. A že keď mi na to poukážete, tak sa cítim tak neschopne, že by som najradšej skočila z okna, pretože si nezaslúžim tu existovať, pokiaľ nie som schopná fungovať ako normálna zložka spoločnosti.

Viem, že sa ťažko vysvetľuje, že psychická nemoc je naozaj psychická nemoc a nie je to len o tom, že sa mi mení nálada, sem tam počujem hlasy a raz je so mnou veľa srandy a porobím blbosti a inokedy som smutná.

A keď narazíte na človeka, ktorý je tak veľmi človekom, že sa pri ňom cítim plnohodnotne aj pri svojich lows a ups, tak je to ako naraziť na svätý grál.
Na človeka, ktorý pri každom vašom výkyve vám nepovie "ja ti nemôžem za to, že si chorá a nevieš normálne reagovať, neviem na to furt myslieť." Nepotrebujem, aby sa so mnou zachádzalo ako v rukavičkách, ale keď vidíte, že "im losing my shit" alebo proste že strácam vedomie a robím úplne iracionálne veci a kričím a behám a hádžem sa o zem, nevytiahnite na mňa moju chorobu s tým, že to nie je váš problém. 

Takže chcem povedať, že svet potrebuje veľa Aničiek. Nielen pri psychicky chorých ľuďoch, ale tak všeobecne. Každý si zaslúži cítiť sa plnohodnotne a nespytovať svoje správanie neustále podľa vidienia sveta iných ľudí.

Anička, si skvelá a som rada, že si stála pri mne, kým som sa naučila o svojej chorobe aspoň niečo. Vďaka tebe viem, že som plnohodnotná, viem, čo mi vyhovuje, viem, akému správaniu sa v mojom okolí vyhýbať. Naučila som sa prijať svoju chorobu ako chorobu a nevnímať ju tak, že taká proste som. Za tie mesiace, čo sme spolu boli v jednom byte, si tomu veľmi pomohla.

ĎAKUJEM.

Komentáre

Obľúbené príspevky