Takto pred šiestimi rokmi som sa vrátila z polročného pobytu na polárnom kruhu. Pamäť je selektívna a hoci viem, že ma tam prepadla ťažká depresívna epizóda (čo som čakala, keď som sa nasťahovala tam, kde je tma a zima), tak na Fínsko spomínam s láskou a nostalgicky sa teším, až tam niekedy pôjdem znova.
Teraz by som však rada znovu vytiahla niečo z archívov. Sú to texty z polárneho kruhu, kde sa očividne snažím vyrovnať so svojou vlastnou inakosťou v prostredí erazmáckych študentov. Keď mi najlepším útočiskom a zároveň i najväčším nepriateľom, bola vlastná hlava.
BUDÍK
budík
Posledné dni sa mi ťažko stáva. Neviem, kde sa to vzalo, ale svalstvo vypovedá službu zvyšku tela. Akoby mi ani nepatrilo. Ležím na posteli, cez ledva pootvorené oči žmúrim na strop a počúvam ten hrozný zvuk budíka, ktorý nemôžem vypnúť. Ruka sa nechce pohnúť. Každé ráno sa takto obohatím o päť minút noisovej sebareflexie. Budík má hnusný starodávny prenikavý zvuk, ktorý ma však dostáva do akejsi extázy, kde sa mi v priebehu týchto piatich minút podarí zhliadnuť celý svoj deň. Celý svoj deň v surrealistickom opare.
budík. ja.
Pred spaním ho schválne dám k hlave. Prichádza to rýchlejšie. S farbami a zvukmi. Ležím na posteli, cez ledva pootvorené oči žmúrim na strop a počúvam ten nadnášajúci zvuk budíka. Zvláštne dimenzionálny.
Dnes prišiel ku mne predvčerajšok. Najskôr zaklopal modrou farbou na moje drevené okenice a potom vyfúkol zelený dym a sadol si ku mne na posteľ. Usmiala by som sa naň, keby mi fungovali svaly. Usmiala som sa však. V tom opare, ktorý naberal žltý odtieň. Taký ten, ktorým značíme sneh a vŕtame diery. Vydýchol chlad a zatancoval mi. S predvčerajškom mi bolo dobre. Predvčerom som jedla mäso a kúpila si čokoládu. Predvčerom bolo teplo a na ulici som počula vtáky. Dnes som počula predvčerajšie vtáky vo svojej izbe. Spomalene sa blížili k ľudským hlasom šťastných retardovaných detí. Podvedomie zatlieskalo a od jeho záhybov odskakovali ružové iskry. Predvčerajšok bol krásnym hosťom.
budík.
Svet sa mi scvrkáva do ranných piatich minút nepohybu, farieb a zvukov mysle.
S vyloženými nohami, posŕkavajúc čiernu kávu z kávovaru, ktorý som našla v second hande za 2,50, kreslím malé obrázky hodné malých detí a rýchlo pri tom mením pastelky.
Ranných päť minút sa mi rozťahuje do celého sveta a ten sa mení na farby a zvuky.
budík
O PEKNÝCH DŇOCH
Sú rána, možno ako práve toto, keď svieti slnko do kuchyne a ja si nechávam ohrievať chrbát a chlípem rannú, pozerajúc do novín v jazyku, ktorému nerozumiem, keď si poviem, že dnes bude všetko fajn. A usmejem sa. Poškriabem sa vo vlasoch, ktoré sa mi podarilo dať do účesu, ktorý mi nepadá každých päť sekúnd do tváre, olíznem si prst a otočím stranu. Také rána sú krásne.
Pomaly som prešla do izby, dokonca som si ani nenarazila prst o prah. Učím sa dvíhať nohy a som na seba hrdá. Izba je zelená. Stôl je dlhý a plný vecí. Ona tam leží a pozerá sa na mňa. Zo stola. Tvár, ktorú každý z nás obdržal. Aby sme boli jednoliati. Má žiarivý úsmev, veľké oči, nikde ani chĺpok navyše. Moja maska je dokonalá do týchto dní. Do slnečných dní.
Obliekam sa chrbtom k stolu.
Balím si veci do kabely chrbtom k stolu.
Z izby vychádzam veľmi rýchlo.
Sú dni, presne ako tieto, ktoré by ma mali donútiť si ju raz dať. Sú noci, keď si lámem hlavu, či by som ju nemala skúsiť. Príde ďalší krásny deň a ja si ho znova, presne tak, ako ten dnešný, ktorý sa začal pochlipkávaním rannej, ktorá mala presne toľko mlieka, aby si udržala správnu teplotu, chuť kávy a zároveň aby mierne nasladla smotanou, pokazím.
Tým, že vyjdem von bez masky, s chuťou nasať lúče slnka na moju tvár, zatiaľ čo budem poskakovať na zasneženom chodníku. Že vyjdem von bez masky, ktorá slúži na to, aby som sa na nich, na nich okolo mňa, dokázala bezhranične usmievať a otupene komunikovať milým tónom o hovne.
Sú dni, krásne ako dnešný, ktoré pokazím tým, že som niekým, koho neakceptujú.
Že som sama sebou medzi horami masiek.
A tak som vlastne sama.
O NORMÁLNOSTI
V poslednej dobe som sa zamýšľala nad termínom normálnosti. Napriek tomu, že mi mnoho ľudí okolo mňa hovorí, že som divná, ja som si vždy myslela, že som normálna. Nemám rada ten fenomén o tom, ako si všetci hovoria, že sú iní a nepochopení a výnimoční.
Som jednoducho normálna. Normálna v tom, že som iná ako ostatní, výnimočná, tak ako každá ľudská bytosť, nepochopená, tak ako každý, ale jednoducho normálna.
Avšak v tejto svojej presvedčenosti o vlastnej normálnosti som došla k zvláštnemu obdobiu. Zobrala som samú seba ako prototyp bežného človeka a začala podľa seba hodnotiť. Veď predsa, keď som ja normálna, tak to, ako to beriem a hodnotím ja, by predsa malo byť normálne.
Nechcela som byť iná a výnimočná, divná a nadradená vo svojej inakosti. A tak som sa stala normálnou pre seba vo svojej hlave. A v tej normálnosti som hodnotila veci nadradene. To, čo bolo pre mňa normálne, bolo divné pre väčšinu a ja som to nechápala.
Teraz, aj keď nechcene, ale iné mi neostáva, sa prikláňam k postoju, že asi teda normálna nie som. Moje názory a postoje nie sú väčšinové,nemôžem podľa seba a podľa svojich schopností hodnotiť svet, pretože ten sa hodnotí podľa väčšiny. A aj keď sa mi to nepáči a nezakladám si na tom, jednoducho tam nezapadám.
Slovne som si to sformulovala iba prednedávnom. Snažím sa to prijať. Jednoducho
Romana, ty nie si normálna. zmier sa s tým.
Prišlo to v období, keď som sa zamilovala. Zasa raz. V pološialenej zamilovanosti som spoznala svoju vlastnú divnosť a pomenovala som ju.
Lebo veď, aj mne sa zdá nenormálne, že som zamilovaná do chlapa, ktorý má rozdvojený jazyk, fialové vlasy a na ruke vytetované logo našej univerzity.
Keď môj idol je predsa Jack Kerouac a Anthony Hopkins.
Ale čo. Aspoň sa pri tomto zadefinovaní (ktoré ja, ako dementný študent potrebujem) konečne vyhnem tomu, že za priemer a všeobecný stav pokladám to, čo sa odohráva v mojej hlave. A konečne prestanem vyzerať nadradene (čomu som sa vlastne chcela pôvodne, keď som samú seba klasifikovala ako normálnu a bežnú, vyhnúť).
Ach, ale tak by som pre to chcela iný pojem, ako je divná či nenormálna.
Posledné dni sa mi krásne vstáva. Neviem, kde sa to vzalo.
Teraz by som však rada znovu vytiahla niečo z archívov. Sú to texty z polárneho kruhu, kde sa očividne snažím vyrovnať so svojou vlastnou inakosťou v prostredí erazmáckych študentov. Keď mi najlepším útočiskom a zároveň i najväčším nepriateľom, bola vlastná hlava.
BUDÍK
budík
Posledné dni sa mi ťažko stáva. Neviem, kde sa to vzalo, ale svalstvo vypovedá službu zvyšku tela. Akoby mi ani nepatrilo. Ležím na posteli, cez ledva pootvorené oči žmúrim na strop a počúvam ten hrozný zvuk budíka, ktorý nemôžem vypnúť. Ruka sa nechce pohnúť. Každé ráno sa takto obohatím o päť minút noisovej sebareflexie. Budík má hnusný starodávny prenikavý zvuk, ktorý ma však dostáva do akejsi extázy, kde sa mi v priebehu týchto piatich minút podarí zhliadnuť celý svoj deň. Celý svoj deň v surrealistickom opare.
budík. ja.
Pred spaním ho schválne dám k hlave. Prichádza to rýchlejšie. S farbami a zvukmi. Ležím na posteli, cez ledva pootvorené oči žmúrim na strop a počúvam ten nadnášajúci zvuk budíka. Zvláštne dimenzionálny.
Dnes prišiel ku mne predvčerajšok. Najskôr zaklopal modrou farbou na moje drevené okenice a potom vyfúkol zelený dym a sadol si ku mne na posteľ. Usmiala by som sa naň, keby mi fungovali svaly. Usmiala som sa však. V tom opare, ktorý naberal žltý odtieň. Taký ten, ktorým značíme sneh a vŕtame diery. Vydýchol chlad a zatancoval mi. S predvčerajškom mi bolo dobre. Predvčerom som jedla mäso a kúpila si čokoládu. Predvčerom bolo teplo a na ulici som počula vtáky. Dnes som počula predvčerajšie vtáky vo svojej izbe. Spomalene sa blížili k ľudským hlasom šťastných retardovaných detí. Podvedomie zatlieskalo a od jeho záhybov odskakovali ružové iskry. Predvčerajšok bol krásnym hosťom.
budík.
Svet sa mi scvrkáva do ranných piatich minút nepohybu, farieb a zvukov mysle.
S vyloženými nohami, posŕkavajúc čiernu kávu z kávovaru, ktorý som našla v second hande za 2,50, kreslím malé obrázky hodné malých detí a rýchlo pri tom mením pastelky.
Ranných päť minút sa mi rozťahuje do celého sveta a ten sa mení na farby a zvuky.
budík
O PEKNÝCH DŇOCH
Sú rána, možno ako práve toto, keď svieti slnko do kuchyne a ja si nechávam ohrievať chrbát a chlípem rannú, pozerajúc do novín v jazyku, ktorému nerozumiem, keď si poviem, že dnes bude všetko fajn. A usmejem sa. Poškriabem sa vo vlasoch, ktoré sa mi podarilo dať do účesu, ktorý mi nepadá každých päť sekúnd do tváre, olíznem si prst a otočím stranu. Také rána sú krásne.
Pomaly som prešla do izby, dokonca som si ani nenarazila prst o prah. Učím sa dvíhať nohy a som na seba hrdá. Izba je zelená. Stôl je dlhý a plný vecí. Ona tam leží a pozerá sa na mňa. Zo stola. Tvár, ktorú každý z nás obdržal. Aby sme boli jednoliati. Má žiarivý úsmev, veľké oči, nikde ani chĺpok navyše. Moja maska je dokonalá do týchto dní. Do slnečných dní.
Obliekam sa chrbtom k stolu.
Balím si veci do kabely chrbtom k stolu.
Z izby vychádzam veľmi rýchlo.
Sú dni, presne ako tieto, ktoré by ma mali donútiť si ju raz dať. Sú noci, keď si lámem hlavu, či by som ju nemala skúsiť. Príde ďalší krásny deň a ja si ho znova, presne tak, ako ten dnešný, ktorý sa začal pochlipkávaním rannej, ktorá mala presne toľko mlieka, aby si udržala správnu teplotu, chuť kávy a zároveň aby mierne nasladla smotanou, pokazím.
Tým, že vyjdem von bez masky, s chuťou nasať lúče slnka na moju tvár, zatiaľ čo budem poskakovať na zasneženom chodníku. Že vyjdem von bez masky, ktorá slúži na to, aby som sa na nich, na nich okolo mňa, dokázala bezhranične usmievať a otupene komunikovať milým tónom o hovne.
Sú dni, krásne ako dnešný, ktoré pokazím tým, že som niekým, koho neakceptujú.
Že som sama sebou medzi horami masiek.
A tak som vlastne sama.
O NORMÁLNOSTI
V poslednej dobe som sa zamýšľala nad termínom normálnosti. Napriek tomu, že mi mnoho ľudí okolo mňa hovorí, že som divná, ja som si vždy myslela, že som normálna. Nemám rada ten fenomén o tom, ako si všetci hovoria, že sú iní a nepochopení a výnimoční.
Som jednoducho normálna. Normálna v tom, že som iná ako ostatní, výnimočná, tak ako každá ľudská bytosť, nepochopená, tak ako každý, ale jednoducho normálna.
Avšak v tejto svojej presvedčenosti o vlastnej normálnosti som došla k zvláštnemu obdobiu. Zobrala som samú seba ako prototyp bežného človeka a začala podľa seba hodnotiť. Veď predsa, keď som ja normálna, tak to, ako to beriem a hodnotím ja, by predsa malo byť normálne.
Nechcela som byť iná a výnimočná, divná a nadradená vo svojej inakosti. A tak som sa stala normálnou pre seba vo svojej hlave. A v tej normálnosti som hodnotila veci nadradene. To, čo bolo pre mňa normálne, bolo divné pre väčšinu a ja som to nechápala.
Teraz, aj keď nechcene, ale iné mi neostáva, sa prikláňam k postoju, že asi teda normálna nie som. Moje názory a postoje nie sú väčšinové,nemôžem podľa seba a podľa svojich schopností hodnotiť svet, pretože ten sa hodnotí podľa väčšiny. A aj keď sa mi to nepáči a nezakladám si na tom, jednoducho tam nezapadám.
Slovne som si to sformulovala iba prednedávnom. Snažím sa to prijať. Jednoducho
Romana, ty nie si normálna. zmier sa s tým.
Prišlo to v období, keď som sa zamilovala. Zasa raz. V pološialenej zamilovanosti som spoznala svoju vlastnú divnosť a pomenovala som ju.
Lebo veď, aj mne sa zdá nenormálne, že som zamilovaná do chlapa, ktorý má rozdvojený jazyk, fialové vlasy a na ruke vytetované logo našej univerzity.
Keď môj idol je predsa Jack Kerouac a Anthony Hopkins.
Ale čo. Aspoň sa pri tomto zadefinovaní (ktoré ja, ako dementný študent potrebujem) konečne vyhnem tomu, že za priemer a všeobecný stav pokladám to, čo sa odohráva v mojej hlave. A konečne prestanem vyzerať nadradene (čomu som sa vlastne chcela pôvodne, keď som samú seba klasifikovala ako normálnu a bežnú, vyhnúť).
Ach, ale tak by som pre to chcela iný pojem, ako je divná či nenormálna.
Posledné dni sa mi krásne vstáva. Neviem, kde sa to vzalo.
Komentáre
Zverejnenie komentára