Viem, že by som nemala čítať internetové diskusie. Naozaj to viem. Ale niekedy mi zvedavosť jednoducho nedá.
Dnes sa predávkovala Demi Lovato, našťastie už je v stabilnom stave. Aby som sa uviedla na pravú mieru - o Demi Lovato viem to, že má bipolárnu poruchu, preto keď je niekde o nej článok, zvedavo si ho prečítam. Chcem vidieť, ako sa o mojej poruche píše v svetových médiách, či už bulvárnych alebo to je BBC (napr správu o predávkovaní som našla ráno na BBC). No a potom narazím samozrejme aj na diskusné príspevky.
Viete, táto správa sa ma nedotýka len preto, že som mániodepresívna. Ale aj preto, že skúsenosť so závislosťami mám ako priamu (ja), tak aj nepriamu (moji blízki, rodinní príslušníci a priatelia). Videla som ľudí, ktorých milujem najviac na svete, bojovať so závislosťami na pervitíne, ale i heroíne. A poznám ich od detstva, viem, že sú to skvelí ľudia, ktorí by dali za svojich najbližších ruku do ohňa a položili by za nich život, keby na to prišlo. Bohužiaľ sa im však v živote zjavil démon a museli s ním viesť vojnu. Niektorí bohužiaľ s nešťastným koncom, iní vyhrali a silne sa posúvajú každým dňom vpred.
Závislosti sú chorobné, nie je to prejav charakteru, ani slabosti ducha. Je to naozaj ťažký boj s poruchou.
Prečo to potrebujem zo seba takto dostať?
Lebo diskusie. Zasa.
Kde sa človek dočíta, že by sa týmto špinavým feťákom nemal dávať priestor v novinách, koho to zaujíma? A toto má byť ako role model pre moje deti?
Zavrite ju do blázninca, nech nám už nejde na oči.
Je to boľavé. Ale to viete i vy, nepotrebujeme si tu búchať hlavu o stenu a písať kontraargumenty. Vieme, kde je pravda.
Iné mi však napadlo v tejto súvislosti. Je naozaj smutné, čo sa Demi Lovato deje, nezávidím jej tú píšeru, s ktorou sa musí mlátiť. Na druhú stranu som vďačná, že sú ľudia, ktorí sa neboja žiť verejným životom, pustiť si svet do svojho súkromia a svojho démona s nami zdieľať. Že sa podelia o svoj talent (okej, teraz sa priznám - Demi Lovato je speváčka? Alebo herečka? Lebo neviem), zdelia svetu niečo zo svojho trápenia a tým prispejú k osvete a k búraniu stigmy. Som šťastná, že jednoducho sa verejnosti postavia pred oči takí, akí sú, so svojimi chybami, poruchami, chorobami, nedokonalosťami a tá spoločnosť sa s tým musí naučiť dealovať s takým, aké to je.
Som šťastná, že sa už u celebrít nehráme na dokonalosť, že nezakrývame všetky problémy a nešuškáme o nich v tichosti, za závesom.
Je skvelé, že o takýchto udalostiach podávajú správy uznávané médiá ako BBC. Pretože hoci to môže na prvý pohľad pôsobiť vulgárne a bulvárne, spracovanie (bez vykríčnikov) je citlivé a odhaľuje veľa informácií. To je výtečné.
A hoci teda tie diskusie bolí čítať, som rada, že existujú, Pretože aj to je platforma pre verejnosť, ako sa s niečím vyrovnať, naučiť sa na to reagovať. Nech si aspoň niekde vykričia svoju frustrovanosť, strach z neznámeho, podelia sa o svoje predsudky. Zjavia sa tam ďalší a ďalší, ktorí to budú vidieť inak. A možno jednoducho časom, nie dnes, nie zajtra, bude frustrácie čoraz menej. A pochopenia čoraz viac.
Ale musíme k tomu prispeť aj my. Píšme, reagujme, vysetľujme, hovorme svoje príbehy, zdieľajme naše pocity. Ukážme, že to nie sú len márnosti slávnych a bohatých. Je to aj medzi nami, obyčajnými ľuďmi. Nedovoľme frustrácii prekričať hlas argumentov a faktov.
TAK!!!!
P.S.: počas písania tohto textu som si spomenula na South Park a na diel, keď sa tam prvýkrát objavila moja obľúbená postava, Timmy. Timmy je vozíčkar, ktorý vie povedať iba svoje meno a dostal sa do rockovej kapely ako spevák. A v tom diely je aj Phil Collins, ale o to teraz nejde. Páči sa mi reč, čo padne na záver:
"The cool thing about Timmy being in a band was that he was in your face and you had to deal with him, whether you laughed or cried or felt nothing. That's why Timmy rules!"
Dnes sa predávkovala Demi Lovato, našťastie už je v stabilnom stave. Aby som sa uviedla na pravú mieru - o Demi Lovato viem to, že má bipolárnu poruchu, preto keď je niekde o nej článok, zvedavo si ho prečítam. Chcem vidieť, ako sa o mojej poruche píše v svetových médiách, či už bulvárnych alebo to je BBC (napr správu o predávkovaní som našla ráno na BBC). No a potom narazím samozrejme aj na diskusné príspevky.
Viete, táto správa sa ma nedotýka len preto, že som mániodepresívna. Ale aj preto, že skúsenosť so závislosťami mám ako priamu (ja), tak aj nepriamu (moji blízki, rodinní príslušníci a priatelia). Videla som ľudí, ktorých milujem najviac na svete, bojovať so závislosťami na pervitíne, ale i heroíne. A poznám ich od detstva, viem, že sú to skvelí ľudia, ktorí by dali za svojich najbližších ruku do ohňa a položili by za nich život, keby na to prišlo. Bohužiaľ sa im však v živote zjavil démon a museli s ním viesť vojnu. Niektorí bohužiaľ s nešťastným koncom, iní vyhrali a silne sa posúvajú každým dňom vpred.
Závislosti sú chorobné, nie je to prejav charakteru, ani slabosti ducha. Je to naozaj ťažký boj s poruchou.
Prečo to potrebujem zo seba takto dostať?
Lebo diskusie. Zasa.
Kde sa človek dočíta, že by sa týmto špinavým feťákom nemal dávať priestor v novinách, koho to zaujíma? A toto má byť ako role model pre moje deti?
Zavrite ju do blázninca, nech nám už nejde na oči.
Je to boľavé. Ale to viete i vy, nepotrebujeme si tu búchať hlavu o stenu a písať kontraargumenty. Vieme, kde je pravda.
Iné mi však napadlo v tejto súvislosti. Je naozaj smutné, čo sa Demi Lovato deje, nezávidím jej tú píšeru, s ktorou sa musí mlátiť. Na druhú stranu som vďačná, že sú ľudia, ktorí sa neboja žiť verejným životom, pustiť si svet do svojho súkromia a svojho démona s nami zdieľať. Že sa podelia o svoj talent (okej, teraz sa priznám - Demi Lovato je speváčka? Alebo herečka? Lebo neviem), zdelia svetu niečo zo svojho trápenia a tým prispejú k osvete a k búraniu stigmy. Som šťastná, že jednoducho sa verejnosti postavia pred oči takí, akí sú, so svojimi chybami, poruchami, chorobami, nedokonalosťami a tá spoločnosť sa s tým musí naučiť dealovať s takým, aké to je.
Som šťastná, že sa už u celebrít nehráme na dokonalosť, že nezakrývame všetky problémy a nešuškáme o nich v tichosti, za závesom.
Je skvelé, že o takýchto udalostiach podávajú správy uznávané médiá ako BBC. Pretože hoci to môže na prvý pohľad pôsobiť vulgárne a bulvárne, spracovanie (bez vykríčnikov) je citlivé a odhaľuje veľa informácií. To je výtečné.
A hoci teda tie diskusie bolí čítať, som rada, že existujú, Pretože aj to je platforma pre verejnosť, ako sa s niečím vyrovnať, naučiť sa na to reagovať. Nech si aspoň niekde vykričia svoju frustrovanosť, strach z neznámeho, podelia sa o svoje predsudky. Zjavia sa tam ďalší a ďalší, ktorí to budú vidieť inak. A možno jednoducho časom, nie dnes, nie zajtra, bude frustrácie čoraz menej. A pochopenia čoraz viac.
Ale musíme k tomu prispeť aj my. Píšme, reagujme, vysetľujme, hovorme svoje príbehy, zdieľajme naše pocity. Ukážme, že to nie sú len márnosti slávnych a bohatých. Je to aj medzi nami, obyčajnými ľuďmi. Nedovoľme frustrácii prekričať hlas argumentov a faktov.
TAK!!!!
P.S.: počas písania tohto textu som si spomenula na South Park a na diel, keď sa tam prvýkrát objavila moja obľúbená postava, Timmy. Timmy je vozíčkar, ktorý vie povedať iba svoje meno a dostal sa do rockovej kapely ako spevák. A v tom diely je aj Phil Collins, ale o to teraz nejde. Páči sa mi reč, čo padne na záver:
"The cool thing about Timmy being in a band was that he was in your face and you had to deal with him, whether you laughed or cried or felt nothing. That's why Timmy rules!"
Komentáre
Zverejnenie komentára