Bipolárna porucha: O destigmatizácii za hranicami

Asi jednoducho naozaj rada búram hranice a mením zaužívané predstavy. Inak si to neviem vysvetliť.

Je tomu takmer rok, čo som poskytla rozhovor Denníku N. Vtedy som si nebola istá ničím. Vedela som, že chcem o poruche rozprávať, ale nebola som si istá, či to je to, s čím chcem byť naozaj spájaná. Vedela som, že som mániodepresívna a že tú správu zvládnem podať anonymnej mase ľudí, ktorí si článok prečítajú. Vedela som to povedať ľuďom, ktorých poznám a ktorí poznajú mňa už dlho. To nebolo zložité.

Ale ako to povedať novým ľuďom, ktorí do môjho života prichádzajú?

Posledné dni si na sebe všímam, že už ani to nie je taký problém.
Už to nehovorím s patetickým podtónom v hlase. Neobnažujem tú informáciu ako nejaké obrovské tajomstvo, ale zároveň ju ľuďom neotrieskavam o hlavu len tak, že here, eat this. Chápem, že všetko má svoj čas a rozumiem tomu, keď ľuďom chvíľu trvá tú správu spracovať.

Konečne som sa dostala do štádia, ktoré je pre mňa dôležité a cítim sa tak, že plním ciele.
Pretože destigmatizácia začína odo mňa. A ak ja budem svoju poruchu brať tak, že jej nepodľahnem, budem s ňou pracovať, uvedomovať si, čo všetko mi to robí a čo sa mi deje, a jednoducho sa s ňou naozaj zmierim, bude sa mi o nej ľahšie rozprávať. Bez strachu z reakcie (pretože spôsob, ktorým človek reaguje, je problém toho človeka, nie môj), bez obáv z otázok, ktoré prídu.

Takže tak, ako niekto povie "nemôžem jesť toto, lebo mám niečo so žalúdkom", tak už viem ja podobným tónom povedať "musím ísť spať, pretože dobrý spánkový režim pomáha tomu, aby sa mi nerozbehla epizóda".
Jednoducho fakt, že som bipolárna, beriem ako akúkoľvek inú chorobu. Tým nechcem bipolárku zľahčovať. Chcem ale dopomôcť tomu, aby sa o nej rozprávalo iným tónom. Tak som začala u seba.

Posledné dni sa u mňa striedajú couchsurferi. Som za nich veľmi vďačná, prinášajú nový vietor do dní, nové uhly pohľadu, životné skúsenosti. Teraz bola u mňa Grékyňa Eleni a hneď na to prišla Egypťanka Rou. Obidve boli skvelé. A obidvom som to tak nejak medzi rečou oznámila. Nie preto, že si myslím, že by to mali vedieť. Ani preto, že by som to považovala za zaujímavé. A už vôbec nie preto, že by som ich chcela vystrašiť.

Jednoducho to zo mňa vypadlo nejak v rámci rozhovoru, keď sme sa bavili o životných cestách a tak.

Vedzte, oznamovať takéto veci v rámci kultúrneho sveta, ktorý je vám známy, je jedna vec.
Ale oznámiť niečo také človeku z krajiny, z iného kontinentu a z iných historických a politických okolností, je predsa len iné.

Alebo som si tak myslela.

Viem, že je to i otázka individualít a podobne. To samozrejme.
Ale jednoducho s Egypťankou nadšene skákať na GusGus (áno, závislosť pretrváva), rozprávať sa o gay kultúre a rozoberať duševné poruchy, zdravotné problémy a nadšene behať po Prahe a tváriť sa, že všetko, čo sa deje, je úplne bežný deň, vám dodá energiu do zdieľania.

Pretože jedine zdieľaním máme šancu sa utvrdzovať v tom, že sme rovnakí vo svojej inakosti a jediné, čo na koexistenciu potrebujeme, je zvedavosť a pochopenie.

Pokiaľ som mohla ja, (oficiálne) ateistka, variť s moslimkou špagety carbonara (SLANINA!) a pri tom sa nadchýňať nad gay hudbou a rozprávať sa o rakovine, bipolárke, depresiách a paranojách, tak naozaj nevidím prekážky v tom, prečo nezdieľať svoje skúsenosti aj ďalej.

A som vlastne rada, že ľudia, ktorí cestujú cez Prahu, si povedia, že chcú tých pár nocí stráviť zrovna u mňa a ja mám tú možnosť ich ovaliť svojím svetom a nechať sa ovaliť tým ich.
Však nenechám svoje destigmatizačné pôsobenie obmedziť hranicami, no nie?



Komentáre

Obľúbené príspevky