Bipolárna porucha: O nedeľných prechádzkach a pevných bodoch

Nedele sú krásne dni. Kedysi sme sa s Viktorom snažili o pravidelné nedeľné prechádzky. Predtým to bolo pravidelné štvrtkové pivo, pivo, whisky, víno, kriky, pivo, pivo, nápady, ďalšie nápady, koniec existencie okolitého sveta. Niekoľko napísaných podivných divadelných hier. Alebo skôr rozpísaných a nedokokončených.  Avšak potom sme sa spolu nasťahovali a zistili sme, že už sa akosi nevídame. Tak sme si zaviedli pravidelné nedeľné prechádzky.

Nedeľné prechádzky mali niekoľko dôvodov. Samozrejme sme chceli spolu tráviť čas. A zistiť, čo zaujímavé je na sídlisku, kam sme sa nasťahovali.  Ale čo bolo najdôležitejšie, zistili sme, že máme natoľko rozlietaný život, ktorý nemá jasne stanovené hranice ničoho, že je potrebné stanoviť aspoň tú nedeľnú prechádzku. Ktorá bude jasným a pevným bodom v týždni. Ktorý sa musí udiať. Bod, keď si povieme, ako sa máme, aký bol týždeň a čo chystáme. Bod, ktorý bol o rekapitulácii a uvedomení si. Aby sme sa len tak neplácali sprava zľava, ale aby sme mali ten moment, keď si vieme povedať, čo kam išlo a kam to môže ísť ďalej.

Spomínam to preto, lebo hoci teraz nemám nedeľné prechádzky s nikým, objavili sa mi v hlave. Znova som na liekoch, normálne vykonávam činnosti a nikam sa neženiem. Upratala som kuchyňu, zacvičila som si, zniesla bicykel po schodoch a odviezla sa do kaviarne, aby som si čítala, odpísala na maily kamarátom a možno niečo kreatívne z hlavy dostala. A cítim sa z toho výborne. Ako kedysi, keď ma bavilo robiť si krásny deň sama so sebou. Naozaj to pomáha utriediť si mnohé.

A to je to, čo najviac potrebujem po tých posledných pár týždňoch, keď som už miestami ani nevedela, koho som. I preto som si spomenula na nedeľné prechádzky s Viktorom. Pretože aj on vedel, že je dôležité trediť. Zastaviť sa a dám udalostiam tvar a zaradiť ich nielen na časovú osu, ale najmä na pocitovú a vývojovú osu.

Minule som sa rozprávala s bipolárnym kamarátom a povedal mi zaujímavú vec.
To, čo my bipolárni robíme, sme my. Nie naša choroba, ale my. Bipolárka to len znásobuje. Aj smerom nahor, aj smerom nadol.

Je to pre mňa veľmi zaujímavá myšlienka. Pomáha mi najmä utriediť si odpovede na otázky, kým vlastne som a čo z toho všetkého, čo som za posledné roky vymyslela a urobila, je výsledok toho, čo baví mňa alebo toho, s čím prišli moje hypománie.

Odpovedá to aj na všetky moje nevypovedané otázky o komplexoch, ktoré som schopná popierať, ale v epizódach (ako depresívnych, keď ma len tlačia dole, tak aj v hypomanických, keď sú dôvodom mojich agresívnych výpadov) sa preukážu v plnej škaredosti.

Pomáha to nehádzať všetko na "sorry, som bipolárna", ale prichádza to aj s určitou mierou zodpovednosti. Keď sa musím naozaj čo najviac naučiť pracovať se sebou. A to je naozaj veľmi dôležité. Ten pocit, že mám aspoň trochu pevnú ruku nad svojím životom. Viem, že ma to nespasí a nevylieči, ale čokoľvek, čo prispieva k zlepšeniu a nájdeniu pevného bodu, je priam jackpotom.

Idem na prechádzku, kým nepríde búrka. V hlave mám toho ešte veľa, čo si chcem vyriešiť aspoň so sebou.

A ešte jedna myšlienka od môjho úžasného brata. Vyslovil ju síce potrundžený, ale tá hĺbka tam je.
"Segra, nič nie je dobré alebo zlé. Všetko iba je."

Krásnu nedeľu aj vám.

Komentáre

Obľúbené príspevky