Verte mi, toto nie je ľahká téma. Ťažko sa mi vracia k pocitom, ktoré som zamkla do malej krabičky a zatlačila niekam do pozadia svojej mysle. Ale dospela som k rozhodnutiu, že to je dôležité.
Je dôležité o tom hovoriť, aby ľudia, ktorí sa o samovraždu pokúsia, nepôsobili v hlavách ostatných ako slabosi.
Dôležité, pretože nie každý, kto si touto skúsenosťou prešiel, sa o to podeliť chce. O to prázdno a bolesť dovedené do šialenstva.
Pretože samovražda je stále nejaké tabu, o ktorom dokonca hovoríme niekedy bez štipky empatie.
"Neúspešné sa pokúsil o samovraždu." // " Úspešne dokonal samovraždu."
Naozaj je samovražda to, čo chceme spájať s úspechom? Ako keby dotyčný bol tak neschopný, že sa ani nedokáže zabiť?
Viete, ja som tiež tá neschopná a neúspešná, čo to nedokázala. A som na to hrdá. Hrdá, že ešte aj 13 rokov na to chodím po svete. A vlastne je to pre mňa úspech.
Chcem vám tu poskladať príbeh emócií a myšlienok, ktoré mnou zmietali pred tým, než som sa rozhodla, že iné riešenie neexistuje. Časť, ktorú si pamätám a časť, ktorú ťahám zo svojho denníka z toho obdobia. Vždy som bola grafomanom.
Prešla som si celý zápisník. Nepísala som často, niekedy raz za týždeň, inokedy raz za mesiac, inokedy dennodenne. Poprípade polroka nič. No napriek tomu som v časovom období jedného roku našla jedenásť zápisov, ktoré som nepísala v dobrých stavoch.
Aby som to všetko uviedla na mieru. Som, a takmer vždy som bola, človek akčný. Hrala som divadlo, písala som, živo sa zaujímala o hudbu, filozofiu, jazyky a umenie. Rada som sa "nudila", pretože som si mohla utriediť myšlienky. Irónia a sarkazmus sú mi veľmi blízke. A neznášam sebaľútosť. Píšem to preto, aby ste o to viac mohli vstrebať a pochopiť tú zmenu, ktorou som si začala prechádzať. Zmena, pri ktorej sa z človeka, ktorého nadchla takmer každá maličkosť, stal človek, ktorý nenávidel svet a seba ešte viac.
Z toho obdobia si reálne veľa nepamätám. Neviem, kedy to presne začalo, ako to vzniklo. Pamätám si však veľmi dobre to koždodenné myslenie na smrť. Smrť ako kamarátka vykupiteľka. Smrť ako jediná možnosť.
V depresiách som bola niečo cez rok, kým som sa rozhodla, že už to ďalej nejde. Spomínam si, ako som chodila po chodbách školy ako bludička a jedna spolužiačka mi oznámila, že vyzerám ako živá mŕtvola. Pred pár mesiacmi som po dlhej dobe stretla kamaráta zo strednej školy a on bol úprimne prekvapený, že ešte žijem. Neveril, že to dotiahnem do tohto veku.
Keď sa ma niekto opýta, čo to je depresia, tak mojou najčastejšou odpoveďou je, že to je úplne prázdno.
5.2.2005
Neviem, čo mám robiť. Cítim sa tak... prázdna. Bez citov, bez cieľov, bez predstáv, bez viery... Bez všetkého. Neviem, čo mi je. Je to strašné.
Hm... No, ja ani neviem, čo mám vlastne písať. Píšem pre to, že ma to ukľudňuje. Mám potrebu vymýšľať vety... vlastne, ony vychádzajú zo mňa samé.
Je to úplna beznádej a neschopnosť fungovať normálne.
13.1.2005 - štvrtok
Pamätáte si, keď som hovorievala, že som úplne na dne? Tak potom ktovie, kde som teraz??? Nemôžem spávať, stále som mimo alebo sa umelo smejem, dennodenne beriem analgetiká, stále mám depresiu... JA TO NECHCEM. Stále myslím na to, ako by som sa mohla zabiť. Či skočiť z okna... alebo sa predávkovať... ale potom mi napadnú ľudia, čo ma obklopujú a možno ma aj majú radi, že ako by reagovali. A ja tu chcem po sebe nechať šťastných ľudí. A to ma odradí. Je to ešte horšie, ešte viac sa trápim.
15.1.2005 - sobota
Radšej som včera ani nešla do školy, pretože mi vo štvrtok riadne preskakovalo. Asi do polnoci som iba revala a rozmýšľala nad smrťou. ČO TO SO MNOU JE????
V takýchto stavoch som sa nachádzala takmer neustále. S nejakými svetlými momentami, ale i vtedy bola depresia v pozadí a čakala, až môže znovu nastúpiť na scénu.
Vyše roka, keď som nebola schopná sa z ničoho tešiť. Keď myšlienky na smrť boli častejšie než čokoľvek iné. Vyše roka úplneho nihilizmu, keď zo mňa vyprchala všetka viera. V čokoľvek. Bez cieľa, kam by som sa chcela dostať. Bez zmyslu. Jednoducho dlhé mesiace som bola akurát tak chodiacou zeleninou, ktorá sa nasilu usmievala a vykonávala spoločenské úkony.
Viete si to predstaviť?
9.3.2006
Zvláštne. O skutočnej podstate života na Zemi sa človek dozvie, až keď ho opustí. Zajtra mám 17 rokov. Ale je to zvláštne. Ľudia mne blízki,čo by mali so mnou oslavovať, idú na pohreb. Oslava môjho narodenia je v znamení smrti. Asi čoskoro umriem. Teším sa? Hej.
Moje svetlé chvíľky miestami znamenali aj záblesk energie v tej absolútnej apatii, ktorá ma prepadla. Myslím, že mix energie a vyše roka trvajúcej depresie ma doviedol k tomu, že som sa odhodlala sa predávkovať liekmi.
Viete, ja som už naozaj nevládala. V ničom som už nevidela zmysel. Potešenie. Emóciu. Každý pohyb bol pre mňa utrpením, každá sociálna reakcia vyžadovala obrovské úsilie a maskovanie. V mojej mysli neexistovali svetlé zajtrajšky. Táto hlboká depresia ma doviedla ku konečnému riešeniu.
A nie, nebola som slaboch. Naozaj som dlho bojovala a silno odolávala. Pravidelne som viedla vojnu s mojou hlavou, ktorá mi opakovala, že samovražda je to najlepšie riešenie. A pravidelne som tú vojnu vyhrávala. Ale ten jeden raz... ten jeden raz to už nešlo. Zlomilo ma to.
Ja som prežila. Som šťastný človek. A teraz vám o tom chcem podať správu. Aby sme spoločne vedeli rozpoznať znaky a pomôcť blízkemu, ak bude treba. Aby sme spoločne o tom hovorili a netvárili sa, že to je spoločenské tabu.
Nech je tých dokonaných pokusov, či vôbec pokusov, čo najmenej.
Je dôležité o tom hovoriť, aby ľudia, ktorí sa o samovraždu pokúsia, nepôsobili v hlavách ostatných ako slabosi.
Dôležité, pretože nie každý, kto si touto skúsenosťou prešiel, sa o to podeliť chce. O to prázdno a bolesť dovedené do šialenstva.
Pretože samovražda je stále nejaké tabu, o ktorom dokonca hovoríme niekedy bez štipky empatie.
"Neúspešné sa pokúsil o samovraždu." // " Úspešne dokonal samovraždu."
Naozaj je samovražda to, čo chceme spájať s úspechom? Ako keby dotyčný bol tak neschopný, že sa ani nedokáže zabiť?
Viete, ja som tiež tá neschopná a neúspešná, čo to nedokázala. A som na to hrdá. Hrdá, že ešte aj 13 rokov na to chodím po svete. A vlastne je to pre mňa úspech.
Chcem vám tu poskladať príbeh emócií a myšlienok, ktoré mnou zmietali pred tým, než som sa rozhodla, že iné riešenie neexistuje. Časť, ktorú si pamätám a časť, ktorú ťahám zo svojho denníka z toho obdobia. Vždy som bola grafomanom.
Aby som to všetko uviedla na mieru. Som, a takmer vždy som bola, človek akčný. Hrala som divadlo, písala som, živo sa zaujímala o hudbu, filozofiu, jazyky a umenie. Rada som sa "nudila", pretože som si mohla utriediť myšlienky. Irónia a sarkazmus sú mi veľmi blízke. A neznášam sebaľútosť. Píšem to preto, aby ste o to viac mohli vstrebať a pochopiť tú zmenu, ktorou som si začala prechádzať. Zmena, pri ktorej sa z človeka, ktorého nadchla takmer každá maličkosť, stal človek, ktorý nenávidel svet a seba ešte viac.
Z toho obdobia si reálne veľa nepamätám. Neviem, kedy to presne začalo, ako to vzniklo. Pamätám si však veľmi dobre to koždodenné myslenie na smrť. Smrť ako kamarátka vykupiteľka. Smrť ako jediná možnosť.
V depresiách som bola niečo cez rok, kým som sa rozhodla, že už to ďalej nejde. Spomínam si, ako som chodila po chodbách školy ako bludička a jedna spolužiačka mi oznámila, že vyzerám ako živá mŕtvola. Pred pár mesiacmi som po dlhej dobe stretla kamaráta zo strednej školy a on bol úprimne prekvapený, že ešte žijem. Neveril, že to dotiahnem do tohto veku.
Keď sa ma niekto opýta, čo to je depresia, tak mojou najčastejšou odpoveďou je, že to je úplne prázdno.
5.2.2005
Neviem, čo mám robiť. Cítim sa tak... prázdna. Bez citov, bez cieľov, bez predstáv, bez viery... Bez všetkého. Neviem, čo mi je. Je to strašné.
Hm... No, ja ani neviem, čo mám vlastne písať. Píšem pre to, že ma to ukľudňuje. Mám potrebu vymýšľať vety... vlastne, ony vychádzajú zo mňa samé.
Je to úplna beznádej a neschopnosť fungovať normálne.
13.1.2005 - štvrtok
Pamätáte si, keď som hovorievala, že som úplne na dne? Tak potom ktovie, kde som teraz??? Nemôžem spávať, stále som mimo alebo sa umelo smejem, dennodenne beriem analgetiká, stále mám depresiu... JA TO NECHCEM. Stále myslím na to, ako by som sa mohla zabiť. Či skočiť z okna... alebo sa predávkovať... ale potom mi napadnú ľudia, čo ma obklopujú a možno ma aj majú radi, že ako by reagovali. A ja tu chcem po sebe nechať šťastných ľudí. A to ma odradí. Je to ešte horšie, ešte viac sa trápim.
15.1.2005 - sobota
Radšej som včera ani nešla do školy, pretože mi vo štvrtok riadne preskakovalo. Asi do polnoci som iba revala a rozmýšľala nad smrťou. ČO TO SO MNOU JE????
V takýchto stavoch som sa nachádzala takmer neustále. S nejakými svetlými momentami, ale i vtedy bola depresia v pozadí a čakala, až môže znovu nastúpiť na scénu.
Vyše roka, keď som nebola schopná sa z ničoho tešiť. Keď myšlienky na smrť boli častejšie než čokoľvek iné. Vyše roka úplneho nihilizmu, keď zo mňa vyprchala všetka viera. V čokoľvek. Bez cieľa, kam by som sa chcela dostať. Bez zmyslu. Jednoducho dlhé mesiace som bola akurát tak chodiacou zeleninou, ktorá sa nasilu usmievala a vykonávala spoločenské úkony.
Viete si to predstaviť?
9.3.2006
Zvláštne. O skutočnej podstate života na Zemi sa človek dozvie, až keď ho opustí. Zajtra mám 17 rokov. Ale je to zvláštne. Ľudia mne blízki,čo by mali so mnou oslavovať, idú na pohreb. Oslava môjho narodenia je v znamení smrti. Asi čoskoro umriem. Teším sa? Hej.
Moje svetlé chvíľky miestami znamenali aj záblesk energie v tej absolútnej apatii, ktorá ma prepadla. Myslím, že mix energie a vyše roka trvajúcej depresie ma doviedol k tomu, že som sa odhodlala sa predávkovať liekmi.
Viete, ja som už naozaj nevládala. V ničom som už nevidela zmysel. Potešenie. Emóciu. Každý pohyb bol pre mňa utrpením, každá sociálna reakcia vyžadovala obrovské úsilie a maskovanie. V mojej mysli neexistovali svetlé zajtrajšky. Táto hlboká depresia ma doviedla ku konečnému riešeniu.
A nie, nebola som slaboch. Naozaj som dlho bojovala a silno odolávala. Pravidelne som viedla vojnu s mojou hlavou, ktorá mi opakovala, že samovražda je to najlepšie riešenie. A pravidelne som tú vojnu vyhrávala. Ale ten jeden raz... ten jeden raz to už nešlo. Zlomilo ma to.
Ja som prežila. Som šťastný človek. A teraz vám o tom chcem podať správu. Aby sme spoločne vedeli rozpoznať znaky a pomôcť blízkemu, ak bude treba. Aby sme spoločne o tom hovorili a netvárili sa, že to je spoločenské tabu.
Nech je tých dokonaných pokusov, či vôbec pokusov, čo najmenej.
Komentáre
Zverejnenie komentára