Bipolárna porucha: O vyblití dark side

Som na nejakej podivnej hrane. Na jednu stranu sa mi zdá, že som úplne normálna, no stačí, aby som sa niekde a s niekým cítila čo i len trochu dobre a prirodzene, ja sa okamžite opustím, prestanem ovládať a už sa rozlietavam do výšin.

Ono by mi to vlastne vôbec nevadilo, keby sa to isté nedialo aj na opačnú stranu.

Stačí, aby mi nejaké prostredie bolo nepríjemné, s ľuďmi, ktorí ma nezaujímajú a neviem s nimi nájsť spoločnú reč, a ja okamžite začnem prepadať do úzkostí. Začnem sa potiť, neviem sa poriadne nadýchnuť a už vôbec neviem udržať pohľad do očí. Je mi tak úzko, až mi je fyzicky zle.

A na obidve strany sa dokážem veľmi rýchlo pustiť v priebehu jedného dňa. Preto hrana. Stačí do mňa trošku strčiť a ja letím.

V podobnom stave ma zachytila aj informácia o tom, že niekto padol/skočil pod metro. A naštvané reakcie mojich kolegov, že kvôli tomu musia ísť autobusom, potiť sa a tlačiť sa s ľuďmi. Keď som sa ich zúfalo snažila rozveseliť tým, že dám veci do perspektívy (aka niekto stratil život a vy sa len potíte v buse, to je cajk, nie?), tak mi iba opovržlivo odpovedali, že aj tak tam isto skočil a že to ich fakt sere.

Prišlo mi dosť zle.

Áno, rozumiem, príde vám to egoistické. Mal si vybrať inú formu. Chápem to.

Ale na druhú stranu viem, aké to je, keď čakám na vlak a tá myšlienka mi ide hlavou. Je to ako krátky impulz, ktorý je tak silný a intenzívny, že ma stojí veľa námahy mu odolať. Sú mesiace, keď sa ten impulz zjaví každý deň pri milión situáciách. Skočiť pod auto, pod vlak, z mostu, pod metro, vyskočiť z okna...Nie sú to priamo sebevražedné myšlienky, sú to impulzy môjho sprostého mozgu, ktorý zmieša všetku energiu, paranoju, depresiu do jedného a vylezie z toho tento skvelý každodenný nápad, s ktorým musím bojovať. A každodenne si líham do postele s víťazným a spokojným pocitom, že idem ďalej.

Nehovorím, že to tak bolo v tomto prípade. Ale to predsa nie je podstatné.

A moja hlava sa upustila. Hodila ma do vôd predstáv, kde som pod metro skočila ja.
Začala som riešiť formality - ako sa tá správa dostane domov? Ako sa tá správa dostane môjmu zamestnávateľovi? Povedia si tí moji skvelí kolegovia, že som egoistická krava? Alebo že som nevyzerala depresívne?

NEZNÁŠAM TO.

Nechcem myslieť na tieto veci.
Neznášam fakt, že si môj mozog niekedy robí čo chce a ja nie som schopná ten tok myšlienok zastaviť a začnem sa s v nich topiť.

Že od niečoho sa dostanem do takého bahna, odkiaľ zrazu neviem cestu späť a potrebujem reštart.

A tak.

Neviem to žiadno ukončiť, chcela som to iba vyhodiť z hlavy, pretože inak mi je dosť fajn a mám dobrú náladu.
Akurát niekedy mi ju kazí toto a tak som si povedala, že asi by bolo dobré to dať na jednu kopu a tam to nechať oblietavať muchami ako správnu kopu hovien.

Inak včera sme boli na Prague Pride Parade a bolo to famózne. A keďže som impulzívna na obidve strany, tak som napísala správu jednému trošku viac známemu človeku s BAP a teraz sú z nás bipolárni kamoši. Juhuhú.

Čaute!

prague pride, lgbt, dúhová vlajka, bipolárna porucha, pochod




Komentáre

Obľúbené príspevky