Prečo mám neustále takú potrebu zdieľať o živote s bipolárkou? Prečo mi tak záleží na destigmatizácii?
Nejde o mňa. Ja už som vyrovnaná. V rámci mojich chorobných možností, samozrejme. Ale ide o všetkých vás. Vás, čo nie ste diagnostikovaní a bojíte sa ísť za lekárom, pretože čo by ľudia mohli povedať? Vás, čo diagnostikovaní ste a taktiež máte pocit, že by sa o psychickom zdraví a psychických chorobách malo hovoriť nahlas. Alebo vás, čo ste zdraví, ale vo vašom okolí je niekto s takto nepokojnou mysľou a vy hľadáte informácie. A podporujete. Alebo aj vás ostatných, čo nespadáte do ani jednej z predchádzajúcich skupín, ale jednoducho ste zvedaví, máte otvorenú myseľ a destigmatizáciu podporujete.
Chcem prispieť k vytvoreniu prostredia, kde sa ľudia nebudú báť otvorene rozprávať o stavoch svojej mysle. Chcem prispieť k tomu, aby sme predišli zbytočným úmrtiam samovraždou, pretože ľudia svoje symptómy neriešia s lekárom.
Štatisticky 50% pacientov s bipolárnou poruchou sa o samovraždu pokúsi (a ja do tej štatistiky spadám tiež) a 20% z nich ju aj dokoná. Myslím si, že naozaj stojí za to, aby sme vytvorili svet, v ktorom sa ľudia nebudú hanbiť ísť za psychiatrom. Kde sa nebudú báť priznať, že niečo nie je v poriadku.
To je ten hlavný dôvod. Písať, aby som ukázala, že to môže postihnúť kohokoľvek. A že sa s tým dá plnohodnotne žiť a fungovať. Niekto zaľahne s chrípkou, niekto týždeň leží s akútne ťažkou depresiou. Písať, aby som neustále pripomínala, že inak sme úplne normálni ľudia. Opisovať stavy a situácie, aby ľudia vedeli, čo sa deje, ako to vyzerá, ako to spoznať.
Jednoducho chcem čo najviac prispieť k tomu, aby psychické zdravie už nikdy viac nebolo tabuizovanou témou.
Preto všetko toto.
Komentáre
Zverejnenie komentára