Bipolárna porucha: Denníkový zápisok VI. (o mojom najmilovanejšom mieste)

Milujem prechádzky. Potrebovala som vypadnúť z Prahy, veľkomesto mi po dlhej dobe začne proste vadiť. Všade hluk a zvuky, ktoré sú nadizajnované tak, aby vám čo najviac znepríjemnili deň. Neustále naháňanie sa za spojmi. Všade sú ľudia. Fuj. A furt niečo smrdí vo vzduchu. Či už je to spálený olej alebo prepotené fusakle v sandáloch.

Som doma, na Slovensku doma. Stačilo vyjsť pred dom, pár minút kráčať a človek sa dostane do takého opusteného hobitína.

Považská Bystrica, Čierne háje, prechádzka, príroda, fotografia prírodyPovažská Bystrica, Rozkvet, sídlisko, príroda



Viete, čo je na prechádzkach najlepšie? Že okrem čistého vzduchu dosiahnem veľmi rýchlo aj čistú hlavu. Pozerala som sa na nohy a sústredila sa na to, ako kráčam, Na nič iné.

Potom som si sadla, zavrela oči a sústredila sa na dýchanie. Nádych. Výdych.
Potrebujem sa vedieť zastaviť. Všetci potrebujeme vedieť vypnúť.

Vovalili sa do mňa spomienky. Tu som sa učila na maturity.
Tam pod stromom som predýchavala rozchod.
Sem som sa chodila prejsť zakaždým rovno zo školy, keď som sa nechcela vrátiť domov, keď mi to hlasy v hlave nedovolili.
Mám to rada. Zakaždým tam dostanem nový impulz.

Sem som chodila vždy, či som bola v depresii a nedokázala som byť medzi ľuďmi, alebo som bola v mánii a potrebovala som neustále chodiť a vymlátiť zo seba energiu. Tam som sa zbavovala svojich bludov a paranojí a vykričala zo seba všetko napätie.

Cestou domov som si dala sluchátka:


... a cítila sa, ako keby som znovu mala 17.


Komentáre