Bipolárna porucha: Liga za duševné zdravie - Vyliečme nezáujem, môj príbeh

Toto je text, ktorý som napísala pre kampaň Vyliečme nezáujem, na ktorej pracuje Liga za duševné zdravie.
Text sa z rôznych dôvodov po prejdení sitom agentúry dostal na stránky v neúplnom a upravenom znení, tak ho postujem sem :)

Volám sa Romana, mám 29 rokov a žijem s bipolárnou afektívnou poruchou, známou aj pod jej starším názvom - mániodepresívna psychóza. Prvýkrát mi ju doktorka oznámila pred rokom a pol a ja som hlavato odmietala veriť.

Nie, nie, ja som predsa úplne v poriadku, akurát mám problém s depresívnymi epizódami a úzkosťami. Inak som predsa aktívna, robím na projektoch, cestujem, som plná nadšenia, nápadov, spoznávam ľudí a nebojím sa ničoho.

Pamätám si, ako som ten deň stála na zastávke autobusu a cítila sa špinavo. Ako keby sa odo mňa mali všetci vzdialiť, ako keby som si nezaslúžila s ľuďmi stáť vo verejnom priestore. Ako keby to, že mi to ten deň bolo povedané, znamenalo, že mi v ktorúkoľvek sekundu môže preskočiť. Ten deň som sa zrútila a niekoľko ďalších som nedokázala fungovať poriadne. Nech som googlila koľko som chcela, nebola som schopná nájsť nič, čo by ma upokojilo. A nevedela som, kam sa obrátiť. Na poličke som mala lítium, ktoré tam stálo ako sudca, ktorý má na perách môj záverečný verdikt.

Mala som pred sebou dlhú cestu, kým som svoju chorobu prijala, pozbierala sa a začala sa učiť s ňou žiť. Ale viem jedno. Chcem pomôcť tomu, aby sa ľudia necítili tak špinavo a zle na verejnosti len preto, že majú duševné problémy. Preto som začala písať blog http://bipolarnysvet.blogspot.com/ o mojej poruche, rozprávať otvorene každému, kto je ochotný počúvať, a odpovedať úprimne na všetky otázky, ktoré sa v súvislosti s mojou poruchou môžu zjaviť.

Moje prvé problémy sa zjavili na strednej škole. Chodila som na bilingválne gymnázium v Žiline, každý deň vstávala o piatej ráno a dochádzala vlakom. Neviem, čo bolo hlavným spúšťačom. Informácie o veľmi blízkych rodinných príslušníkoch a ich závislostiach na heroíne a pervitíne (a vlastne život s takými ľuďmi), veľmi zlý vzťah s otcom alebo fakt, že sa so mnou väčšina spolužiakov nerozprávala? Alebo všetko dohromady spojené so stresom z náročnej školy? V každom prípade som sa začala postupne prepadať. Chvíľkové upokojenie som našla v závislosti na analgetikách, ktoré som jedla ako lentilky. Mala som problém zdvihnúť zrak zo zeme. Úprimne sa smiať. Prestala ma baviť hudba. Nedokázala som čítať, nerozumela som textu. Nič vo mne nevyvolalo emócie a napriek tomu som sa každú chvíľu rozplakala. Nedokázala som komunikovať s rodinou, s kamarátmi, s nikým. Rástla vo mne obrovská priepasť a postupne som prichádzala na to, že jedinou možnosťou pre mňa bude konečné riešenie. Takto sa predsa nedá žiť. Keď som jedla lieky, plakala som. Tlačila som ich do úst a vedela som, že je to správne. Odplazila som sa na posteľ a čakala.
Vtedy som sa na psychiatriu nedostala. Dostala som sa však na terapie, kde bolo zhodnotené, že mám exogénnu depresiu.

Keď som sa z toho všetkého dostala a začala znova fungovať, bola som šťastná. Tak šťastná, že som si musela vychutnať život so všetkým, čo ponúkal.

A potom prišiel ďalší prepad. A ďalší návrat do výšin. Prepad. Výšiny.
Teraz som už depresiu schopná na verejnosti zakryť. Hoci vyzerám, že nemám svoj deň, ale aspoň nepôsobím ako človek, ktorý potichu myslí na rôzne podoby smrti od rána do večera. Je pravdou i to, že som odvtedy tak hlbokú depresiu nezažila, a dúfam, že už ani nezažijem.
Ale (hypo)mánie? To je iná kategória. Utekanie z domu, cestovanie za neznámymi ľuďmi z internetu, písanie mailov slávnym osobnostiam, nespavosť, predvádzanie sa, opitosť svojou vlastnou duševnou silou a tým všetkým, čo som schopná dokázať.

Nikdy som nemala potrebu to riešiť, pristupovala som k depresiám spôsobom “toto poznám, to prejde” a k svojim výšinám zas tak, že som bola presvedčená o tom, že som neporaziteľný superčlovek (na jednom rande som aj chalanovi hovorila, že som Nietzscheho nadčlovek) a to je moje základné nastavenie.

Keď som však začala pracovať na plný úväzok a dostala som sa do takých úzkostí, že som nebola schopná ani poriadne komunikovať, tak som znovu vyhľadala odbornú pomoc. A sme tam, kde som tento text začala.
Prišli rôzne diagnostické testy, ktoré mali za úlohu mi ukázať, že naozaj to tak je. Tie mi pomohli prijať fakt, ktorý môj terapeut aj doktorka už dávno vedeli. Potom prišlo leto, festivaly, radosť, dlhé dni a obrovská chuť byť neustále niečím stimulovaná. Začala som nadmerne užívať lieky na panickú poruchu (nie antidepresíva), miešať ich s alkoholom a tešiť sa z tých nadnášajúcich stavov, ktoré mi priniesli. Začala som sa rozbiehať každý večer na inú stranu mesta a každý týždeň rozprávať terapeutovi o inom mužovi. Alebo aj o troch iných mužoch v priebehu pár dní. So smiechom a radosťou. Zatiaľ čo som komentovala všetko, čo sa mu deje pod oknom, skákala si do reči a nadšene gestikulovala. Nemala som potrebu spať, viac ma zaujímalo sťahovanie nábytku, hranie hier alebo vysedávanie v podnikoch. Vstávala som skoro ráno, nadšene som zdravila slnko a tešila sa na to, čo mi ďalší deň prinesie. V práci som sa priam “namotávala” na každú jednu činnosť, čo som vykonávala, a keď niekto navrhol niečo iné, s radosťou som začala robiť to. Všetci museli vidieť, ako mi to ide, počuť, ako viem, o čom hovorím, a hlavne sa tešiť so mnou a stíhať ma.

A verte mi, je fakt hrozné počuť, keď vám lekári neustále prízvukujú, že váš stav je chorobný, máte brať lieky, upokojiť sa, nerozbehnúť sa až príliš a nedovoliť tým hlasom vo vašej hlave prerásť cez vaše ja. Pričom vám je naozaj dobre a nechcete, aby vám to vzali. Čo tam po tom, že ste minuli ďalších niekoľko sto eur, ktoré jednoducho nemáte. A musíte si požičiavať. Hlavne, že sa bavíte.


Teraz beriem lieky a chodím na terapie, mám obrovskú podporu u mojich najbližších, ale i u ľudí, ktorých dobre nepoznám, no vedia to o mne. Myslím, že to je to najviac, čo vám môže ktokoľvek dať. Pocit porozumenia a akceptáciu. A najmä silu odolať lákavému pokušeniu mánií. Stále mám výkyvy, ale už nie také silné. A hlavne mám viac vedomostí o tom, čo sa deje. A ako to riešiť. Odborníkov, na ktorých sa môžem obrátiť a najbližších, ktorí to vedia rozpoznať. Našli sme tú správnu kombináciu liekov, z ktorej nejdem vyskočiť z kože, a jednoducho fungujem. Chodím do práce, platím účty, starám sa o domácnosť, socializujem sa, čítam si knižky. Prijala som svoju chorobu a naučila sa jej rozumieť. Viem, že je to beh na celý život, ale musím povedať, že bežím naozaj zaujímavou krajinou.

Komentáre

  1. Milá Romana, najlepší lekári sú tí, ktorí veria v neomylnosť vyvoleného židovského národa a v nekonečné rozmnožovanie a popieranie otcovstva. Prajem Vám slobodu od všetkého zlého na tomto svete, vrátane LDZ.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Romanka, urcite su lekari /a aj lekarne/ radi, ze beriete lieky, ALE, co Vasa PECEN?
      Mam F31 ako Vy, sice mam o vyse 25 rokov viac a ziaden stabilizator nalady, neberiem.
      Ak chcete, tak mi napiste: hanka99@gmail.com

      Odstrániť
    2. Milá Hanka,
      užívam lieky, ktoré sú spracovávané obličkami, nie pečeňou (lítium). kvôli tomu prijímam aj zvýšené množstvo tekutín. Moja voľba je brať lieky, zachraňujú ma na dennodennej báze. Pokiaľ je vaša voľba ich nebrať, prosím, a prajem vám, aby sa vám nevrátila epizóda. Ale ja sa tou cestou vybrať nejdem. Už som experimentovala dosť.

      Odstrániť
    3. Mňa vždy fascinovalo, keď som sa niekomu zveril, že mám takú a takú diagnózu (dystýmia, endogénna depresia s podozrením na schizoafektívnu poruchu) alebo len prišla reč na to, že papám lentilky (napr. že nemôžem piť lebo..., čo vie byť samo o sebe stigatizujúce, hlavne, ak je človek mladý a žije v regióne). Zrazu sa na mňa dotyčný začal pozerať ako na "feťáka". Komické, hlavne keď diskusia prebiehala nad pivom, či koloval špek. Najviac sa ma ale dokázalo dotknúť, keď mi niekto začal blahosklonne rozprávať o tom, ako tiež má problémy a zvládol ich tak, či onak, ale hlavne bez liekov. Zhruba vtedy začali naberať na sile aj hoaxy o rakovine, je tam mnoho paralel. Každopádne - ak sa niekomu darí žiť bez liekov, good! Ale pohŕdať človekom so zlomenou nohou preto, že má sadru a rozprávať mu o tom, ako som si pohmoždil zápästie a zvládol to len so sťahujúcim obväzom... Zľahčovanie akurát ubližuje. Objatie, či prechádzka v prírode môže pomôcť, ale lieky sú lieky.

      Odstrániť
    4. Mňa inak na psychiatriu dohnali práve manické fázy. Keď to prišlo prvý krát, užíval som si to, bola to zmena oproti záchvatom depresie a tej anhedónii, ktorá ju sprevádzala. Ale zároveň som si stále kdesi v podvedomí vravel "toto nie je v poriadku, nie je to normálne", uvedomoval som si, že sa správam riskantne. Keď som v depresii uvažoval, aké by to bolo, skončiť to celé, tak to sprevádzal pocit, že to celé mám pod kontrolou (nebola to, samozrejme, pravda, ale vtedy nemá človek pocit, že je jeho existencia pod mrakom, skôr to vníma tak, že všetci okolo majú ružové okuliare a len on vidí svet taký, aký naozaj je). Keď prišla mánia tak som ten pocit stratil. Ten hlas kdesi vzadu mi skôr pripomínal, že toto celé sa musí skončiť nejakou nehodou.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára