Bipolárna porucha: Mánia nie je boží dar

Keby som mala spočítať, koľko krát som už počula, že bipolárna porucha robí človeka výnimočným, nestačili by mi obidve ruky. Že mánie sú dar, obdaruvávajú človeka kreativitou a nebojácnosťou skúšať nové veci. Toľkokrát mi už niekto povedal, že mi mánie závidí.

A toľkokrát som si povedala, že to je taká blbosť.

Dostalo sa ku mne aj to, že psychofarmaka slúžia na to, aby sme všetci boli unifikovaní. Že si nemám dávať zobrať svoju výnimočnosť a nechať sa natrepať do nejakých škatúľ, len preto, že nie som pochopená. Že niečo je nazývané poruchou len preto, že to vybočuje z radu.

A že bipolárka je výnimočná.

Viete, čo vám na to poviem?

NASRAŤ.

Ja som výnimočná aj bez bipolárky. Som zaujímavá, aj keď nie som v epizóde. To, že je niečo poruchou, nie je preto, že VY to nechápete. Ani preto, že VY takí nie ste. Je to poruchou a chorobou, pretože to blíži MNE.

Nie všetko je o vás.

Ja si potom musím naprávať pokazené vzťahy, splácať dlhy. Naprávať reputáciu v práci. Upratovať obrovský bordel v byte, v hlave, v živote.

Nie vy. Vy vidíte iba tú srandu, zábavu, rýchlosť, nadšenie, eufóriu.

Že som kreatívna?
To som aj na liekoch.
Že som euforická?
Svet ma nadchýňa aj v bežnom stave.
Že som rýchla?
V bežnom stave sa aspoň viem zastaviť, vychutnať moment a užiť si ničnerobenie.

Pre mňa je každý človek výnimočný. 

A rozprávať o bipolárke tónom, že lieky nás menia a mánie sú darom, veľmi blíži postihnutým ľuďom. Vysadzujú lieky (nasypem si popol na hlavu - ja extrémne často), poprípade nevnímajú niektoré veci ako skutočný problém.

A rozhodne to neprispieva k vyrovnaniu sa s chorobou, mnohí môžu práve odmietnuť liečbu, aby neboli unifikovaní a zblbnutí liekmi.
Ale liečba skutočne nie je o tom. Liečba nás naučí poruchu prijať a existovať s ňou na dennodennej báze. A lieky nám pomôžu byť v rovnováhe a lepšie manažovať epizódy. Nič viac a nič menej.

Naučme sa vážiť si seba takých, akí sme a nebažme po chorobnej superpodobe seba samých. Choroba nás nerobí výnimočnými. Výnimoční sme všetci.

Komentáre

  1. SKVĚLE napsáno, odjakživa jsem energická, kreativní, ...atd. , ale ve svých 54 letech, pro patologický altruismus, vyplývajícího z mého maniakálního chování, stále začínám znova, poté, co vše rozdám, znova zaplatím dluhy, a zase se odrážím a se všemi obdivovaným úsměvem , jdu dál......., úsměv je pravý, je to moje naložení být optimistou, ale kdo chápe, že to je nemoc? Jsem stejná i s medikací, protože jsem taková byla odjakživa. Romčo, máš můj obdiv , a přeji Ti jen to nejlepší, a s dovolením Tě poprosím o přidání do přátel. Martina Kličková

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára