Bipolárna porucha: O divnosti v normálnosti

Tento víkend považujem za veľmi úspešný. Normálne som spala, cvičila som, vyriešila, čo som potrebovala. Veci, ktoré iným môžu prísť ako obyčajná časť dňa, avšak ja som na seba vždy tak extrémne hrdá, keď to dokážem. Vždy si opakujem: Aha, napriek všetkým sračkám si sa dostala až sem, sama si prenajímaš dvojizbák v Prahe, udržiavaš priateľstvá a zatiaľ ťa nikto nevyhodil z práce.

Dnes som dostala otázku: "Čo bolo to najčudnejšie z toho, čo sa ti tento týždeň stalo?"

A ja si hovorím, ty jo. Však ja som úplne obyčajný človek, divné veci sa mi nedejú. Zrovna teda síce ubytovávam cestovateľa z Iránu. A chodím na divadelné skúšky, kde spievam Barbie Girl v podaní disharmonického blues. A každé ráno nachádzam niekde v byte mačacie hovná, pretože nový kocúr si dokazuje dominanciu. No a dnes som ho na vodítku brala von, aby som ho proste na to naučila.
Aha a ešte som si kúpila nové  repráky, ktoré teraz testujem, nech mám rozličný set ku gramofónu a rozličný ku kompu, kde najmä pozerám filmy.

Ale to je asi tak všetko. Nič čudné.

Potom som sa zamyslela znova. Je možné, že už žijem v takej každodennej čudnosti, až mi to príde normálne?
Pred pár rokmi som totižto dostala inú otázku:
"Ako často ti ľudia hovoria, že si divná? Hovoria ti to ešte vôbec?"

Je jedna vec, ktorú vo svojom živote považujem za naozaj divnú. A to je, keď som plánovala a stavala priestory pre Design Week na polárnom kruhu a našla som sa v iglu kľačať na zemi so žehličkou a žehliť kváder ľadu, aby sa krásne leskol. To bolo divné.

Inak už tak nejak tú hranicu nevnímam. To, čo je pre iných normálne, je pre mňa neskonalý úspech a to, čo je pre iných divné, je pre mňa každodennosť, na ktorú som si zvykla vďaka šialenstvám mánií. Možno aj preto sa mi tak  ťažko niekedy rozpoznáva, kedy už je tej podivnosti moc a bolo by treba zaskočiť.

Netuším, čo chcem týmto tu povedať. Len som to potrebovala vypľuť von. Ale pridám sem aj text, po ktorom mi bola položená otázka o mojej divnosti.

V šumivom chlade blata behali dvaja blázni. Pošliapavali kultúru, nachádzali nové obzory a mamuty nevymreli. Keď nonsens je zmyselnejší než akákoľvek rozumná rozprava.
„Hej! Hej! Stojím na pneumatike! “
„Počkaj aj ja chcem! Idem aj ja! “
„Čo ti jebe? Však sa zjebeme odtiaľto obaja do bahna! “
„I like to move it, move it...“

Ledva sa zmestia medzi prepchaté bohatstvo svojich hláv, ledva udržiavajú pneumatikový balans, ale sú natoľko fascinovaní prebiehajúcim momentom, že im neostáva iné ako vybľakovať nesmrteľné posolstvá do sveta. Na plné hrdlo, nech aj hlasivky roztrhá.
„Napadá mi len jedno...“
„Zapálime si? “
„Presne to som mal na mysli! “
„OSRAL TO MOJŽIŠ! ! ! ! ! ! ! “
„VŠETKO JE NA PIČU! ! ! ! “
„Svetlo! Svetlo! “

Prečo? Prečo? Padajú, smejú sa, nevládzu, chytajú každý nový nádych, zdržiavajú dymom.

Dvaja blázni, obklopení nocou a samotou v dvojici, keď je všetko povolené. Každý výkrik, každý hluk, každý vulgarizmus, každé uvoľnenie sa do prázdna.

Vytrhnutí z nekonečných konvencií, uvoľnení zvratkami, zakrytí pred tmou do čiernych farieb. V šťastí. Zaseknutí v kráse chvíle.



A tak. Proste sa mám fajn, žijem si fajn život, divnosť je normálna a nemusí byť len súčasťou epizód a chcem povedať, že som na seba hrdá. A na vás všetkých, čo bojujete, tiež.

Komentáre

Obľúbené príspevky