Bipolárna porucha: O dostupnosti terapií

Som v poradovníku na terapie. Celý proces som započala pred asi tromi mesiacmi.
Píšu mi kamaráti, akého terapeuta by som im odporučila. Tiež majú diagnózu. Schizofréniu, bipolárku, schizoafektívnu poruchu.
Ani by som to o mnohých nevedela, keby som tak nahlas a úprimne ja o svojej nehovorila. To píšem preto, že je dobré, aby ste si uvedomili aj možnosť toho, že tiež máte okolo seba ľudí s diagnózou, len o tom neviete. To nie je o tom, že by sme sa spoločne sústredili na jedno miesto kamarátili sa, lebo diagnóza. 

Všetci hľadáme niečo podobé. Terapeuta, ktorý nám bude vyhovovať ľudsky. To nie vždy ide na prvú dobrú, takže aj po mesiacoch v poradovníku je možné, že budem musieť zmeniť a podstúpiť to isté martýrium.
Miesto, kde budeme môcť otvorene rozprávať, nebudeme súdení - zažila som takého terapeuta, vysmial sa mi za niektoré manické činy, poprípade mi začal moralizovať - a budeme cítiť, že to má zmysel.
Niekoho, kto s nami bude hľadať spúšťače epizód, či prejde minulosť, nie preto, aby sme sa zahrabali do krívd, ale preto, aby sme našli, čo bola epizóda, čo fungovalo, čo nefungovalo a naučili sa to aplikovať ďalej.
Niekoho, kto pochopí, že to, že tam chodím každý týždeň, neznamená, že sa mi niečo akútne v živote deje, ale potrebujem si dať dohromady život zdravej verzie mňa a chorej verzie mňa, naučiť sa ich odlišovať a jednoducho fungovať čo najefektívnejšie.

A viete, čo je pekne nahovno? Že nájsť niekoho takého je niekedy priam misia nemožná.
A nájsť niekoho takého s tým, že vám to preplatí poisťovňa, to už vôbec.

V pravidelných intervaloch na mňa niekto vytiahne denný stacionár.
Ale ako prepáčte, ja ešte celkom normálne fungujem, chodím do práce a naozaj nemám na to, aby som tri mesiace denne niekde bola v pracovných hodinách. Až bude naozaj zle, premyslím túto možnosť.

Nerozumiem tomu.
Teda ako, na jednu stranu rozumiem. Nie každý, kto chodí na terapie má duševné ochorenie, preto mnohí terapeuti fungujú ako súkromní. A tí, ktorých prepláca poisťovňa, sú tak vyťažení, že ľudia, ako som ja, čakajú extrémne dlho, kým môžu započať aj terapeutickú liečbu.

Štve ma to. Že to celé vyzerá tak, že buď iba chodíte za psychiatrom po predpis a tlačíte sa liekmi bez nejakého sprievodcu vašou chorobu - a to mám skvelého psychiatra, s ktorým si vždy pokecám, ale nie je to terapia - ALEBO si niekto myslí, že terapie potrebujete, až keď vám bude fakt zle. Ale viete, ja sa nepotrebujem za terapeutom chodiť vykecať zo smútku a úzkosti. Ja potrebujem s terapeutom hľadať cesty, ako to všetko zmanažovať tak, aby som tých smútkov a úzkostí mala čo najmenej.

Vždy, keď sa s kamarátmi rozprávam o tom, ako sa majú, z mnohých vypadne, že príliš moc rozmýšľajú a majú príliš moc otázok. Ja im rozumiem. Tiež mám v hlave bordel, pomáham si ho triediť písaním, ale nie je to ono.

PRÍKLAD

Posledné týždne som napríklad uvažovala nad vzťahmi. Akože prečo s nikým nie som schopná vydržať dlhšie než polroka a prečo so mnou nikto nie je schopný vydržať dlhšie než polroka? Prečo som posledné mesiace stretla zopár skvelých ľudí, s ktorými sme si fakt sadli, ale proste po nejakých udalostiach sa to už neposunulo ďalej?

A nechcite vedieť, koľko odpovedí som našla. Všetky o tom, čo zlé je so mnou.
Bipolárka. Príliš hypomanická. Fakt hnusná z tohto uhlu a ešte hnusnejšia z hentoho. Bipolárka. Bipolárka. Bipolárka.
A potom veľmi veľa dopadov bipolárky.

A ja proste chcem chodiť na terapie a vedieť si prebrať ten život. Nie si len nosiť domov lithium a dúfať v lepšie zajtrajšky. Alebo antidepresíva, za ktoré mimochodom musím doplácať.

Chcem, aby liečba duševných chorôb bola dostupná každému, kto to potrebuje. Ako finančne, tak časovo. Nie, že sa bude čakať, až to tak veľmi nezvládneme, že sa dáme zavrieť na psychiatriu. Zapracovať chorobu do svojho dennodenného života je náročné, ale je to dôležitá súčasť liečby, potrebujeme k tomu odborníka.


Komentáre

Obľúbené príspevky