Bipolárna porucha: O manických textoch

Toto je ďalší text zo série "Ako som videla svet v mániách"
Priznám sa, ani ja  tomu úplne nerozumiem. Pred deviatimi rokmi som si veľmi lietala.
Ale viem, že keď som to písala, každé slovo som mala precítené do hĺbky a vedela som, čo tým chcem svetu odkázať. A hrozne som sa pajedila, ak mi ľudia vyčítali, že to len predstieram. 



O MELÓDIÁCH

Nájdete ich v uliciach. Také malé záblesky porozumenia v melódiach druhých. Vo farbách plášťov a v rytme dažďa. Keď sa usadíte na kávu s vlastnou vyrovnanosťou a celým svetom, ktorý prúdi okolo vás.
Usmejte sa do hmly.
Postrašte bláznov a tancujte na vlnách.

Prehrýzla som spomienky. Možno včera, možno dnes, budem vedieť zajtra. Potrhané ostali v hlave a sem tam sa zjavia.

Pri slovách či obrázkoch. Mrazí to.
Prechádzate ulicami spolu so mnou, vy, stratenci vo vlastných hlavách, bažiaci po vlastnej identite plnej nepochopiteľnosti pochopiteľnej len niektorým. Všetci sme v tom rovnakí. 
Vystavujúc tváre dažďu so zavretými očami si užívame svoju slobodu a zabúdame, že hľadáme, sme hľadaní a chceme nachádzať.

Už ste videli lietať tóny saxofónu? 
Cítili ste okolo seba skoky tých, ktorí ich chytali? 

To sú presne oni, ktorých hľadáme. Tie tóny vypúšťame, tóny sú chytané, ale my to odmietame vnímať.
Hľadáme bláznov tam, kde nie sú.
Tak, ako si zatvárame oči pred dažďom, tak si zapchávame uši pred melódiou duší.

...a ja zabúdam, že slovami sa dá aj niečo povedať...

Komentáre

Zverejnenie komentára