Bipolárna porucha: Znovu o spúšťačoch

Posledný týždeň sa cítim doslova dumb. Prázdno v hlave. Prázdno v duši, ak to tak môžem povedať. Do toho som sa začala veľmi rýchlo cykliť a bojovať s vlastnou hlavou.

Viem presnú príčinu.

Predstavte si, že máte fakt zlý deň v práci. Taký, že zvažujete, že nič z toho vám za to nestojí, cítite sa zle a neznášate každého okolo seba. Nechápete, ako je možné, že sa tí ľudia tak správajú, keď vy sa snažíte a vaším cieľom je byť s každým na minimálne neutrálnej báze.

A tak sedíte pri kompe a snažíte sa to predýchať, kým pôjdete na ďalší meeting a v tom vám pípne správa.

Zomrel strýko.
Mal psychické problémy, skočil z deviateho poschodia.

A je to tam.
Deň, ktorý by aj psychicky zdravému človeku ublížil a nedostal by ho do pekných stavov.

Tak taký deň mne, ako psychicky chorému človeku, spôsobil to, že sa cítim ako duch vložený do sociálnych interakcií, ktorému zrazu vadí každá blbosť, potom sa na chvíľu nadchne a euforicky vybuchne a potom zas necíti nič a v hlave sa mi striedajú predstavy rôznych spôsobov samovrážd. A keď som medzi ľuďmi a rozprávajú sa, tak po asi 10min mám potrebu začať kričať a iba tak rozhadzovať rukami okolo seba. A nič ma nebaví. A potom ma niečo baví až moc. A potom ma nebaví ani to, čo ma normálne baví najviac na svete.

Viete, a teraz budem znieť hlúpo, so strýkom sme si neboli blízki. Videli sme sa možno trikrát v živote.
Ale mám pocit, že spúšťačom tohto môjho podivna bola proste tá správa. To, ako sa to stalo. To surové pripomenutie toho, čo je moja realita, prečo beriem lieky a prečo chodím neustále k doktorom.

A som tak vypnutá, že nemám ani žiadnu emóciu, ktorú by som na vás týmto textom chcela preniesť. Chcem iba povedať, že jednoducho teraz každodenne bojujem so svojou hlavou a ani neviem, ako sa mám usmievať na ľudí a baviť sa s nimi. Pretože v hlave mi idú predstavy, ktoré tam nechcem, myšlienky, s ktorými nesúhlasím a do toho je vo mne také prázdno, že by ma nezabil ani najvtipnejší vtip na svete (Monty Python).

Ešteže idem v utorok za psychiatrom.

A viete, čo mi povedala manažérka, keď som sa dva dni po sebe vypýtala domov, lebo že to nedávam byť v práci a potrebujem home office?
Normálne s úsmevom: "kedy máte pohreb?"
To je nejaká akože spoluúčasť? Načo ľuďom hovorím, že som psychicky chorá, keď potom čakajú, že budem normálne fungovať vo vypätých situáciach?

Ja vo vypätých situáciách sedím na zemi na parkovisku a revem. A potom sa celý týždeň cítim tak, že budem revať. Alebo že niekoho zmlátim. Alebo že nič nemá zmysel a odídem do Tanzánie. Začnem ignorovať ľudí, pretože im nedokážem odpovedať na otázky, príde mi to zbytočné.
"Ako ti je dneska?"
"žiadno."
"a dneska?"
"žiadno, a možno by som každú tretiu hodinu chcela niekomu rozbiť hlavu."

A rada by som zdôraznila: NIE SOM SMUTNÁ.

Ale rozhodne som prázdnou a nezáživnou karikatúrou samej seba.

Komentáre

Obľúbené príspevky