Rada chodím na diskusné fóra, mám rada zvedavých ľudí. Niekedy kladú otázky, ktoré by mi samej nenapadli, otázky, ktoré ma prinútia premýšľať nad niektorými vecami z inej perspektívy. Táto otázka bola presne taká:
Aké aktivity sa pre vás stanú závislosťou, keď ste v (hypo)manickej epizóde?
U mňa je to úplne jedno. Som schopná sa stať závislou na čomkoľvek. Akúkoľvek aktivitu doviesť na úplne nezdravý level a vyrobiť z nej obsesiu.
Naposledy to bolo cvičenie a chudnutie.
Cvičím doma už dlhšie a je to pre mňa prirodzené. Niekedy nejaký obyčajný set s drepmi a výpadmi a podobne, inokedy zas jógu. Ani mi nenapadne, že keď to zrazu začnem všetko preháňať, že to je nezdravé. Hoci ma na to okolie upozorňuje.
A nie, nepreháňam to do levelu, že by som sa hnala za dokonalou postavou.
To nie. Moje chorobné preháňanie je poháňané predstavou, ako budem úplne najviac super človek, ktorý vie, ako chudnúť, budem najlepšia v tom, ako to robím, urobím najviac drepov za minútu a budú o mne písať noviny, aká som skvelá. V hlave vidím rozhovory do rádia a do TV, kde s gráciou a úsmevom odpovedám na otázky.
Medzitým s nadšením platím hodiny u osobného trénera, lebo predsa treba mať trénera, keď chce človek chudnúť, tak sa to predsa má robiť. A nebudem mať obyčajného trénera. Ale jedného z najlepších a najdrahších v Prahe.
Do kalorických tabuliek zapisujem každý prd, ktorý som vdýchla, a obsedantne sa ponorím do vypočítavania toho, čo môžem a nemôžem jesť. Nie preto, že chcem byť štíhla. To je vyslovene obsedancia nad tou aktiviou, prepočítavanie čísel, žasnutie nad tým, ako to všetko funguje.
Kúpim si takú tú super váhu, ktorá vám cez bluetooth pošle info do mobilu o tom, koľko máte podkožného tuku, kíl svaloviny a tak podobne. Na tú váhu sa pre istotu postavím 15 krát za deň.
A samozrejme každý deň ešte nachodím tak 6km peši po Prahe. Pre istotu.
Ale hlavne nespím a predstavujem si, čo všetko ešte môžem urobiť pre to, aby sa ma ľudia pýtali "Wow, si super, ako si to dokázala?"
Jednoducho sa zo mňa stane niečo takéto:
A túto logiku (???) som schopná aplikovať fakt na všetko. Na cestovanie vlakom, kupovanie kvetín, vianočné dekorovanie, písanie, čítanie, počúvanie hudby... ale hlavne ide snáď zakaždým o niečo iné. Takže zatiaľ čo v jednej hypomanickej epizóde skupujem micelárne vody a avokádové oleje a obsedantne si čistím pleť trikrát denne, v inej hypomanickej epizóde stopujem po Európe trhám svoje vlastné rekordy v ujazdených kilometroch, v počte ľudí, s ktorými som sa zoznámila, ale aj v počte dní, čo som sa nesprchovala.
Je však jedna činnosť, za ktorú som rada, ak sa na ňu namotám v hypománii.
Mám radosť, ak sa mi podarí preháňať upratovanie.
Teraz sa asi usmial každý človek, čo so mnou kedy býval alebo ma proste pozná trochu lepšie.
Tí všetci ľudia vedia, že nie som zrovna poriadkumilovný človek, ale dá sa ma dostať do štádia, keď sa aspoň snažím žiť ako ostatní ľudia, čo sa týka poriadku.
A niektorí, ktorí so mnou žili ešte dlhšie, isto poznajú aj moje hypomanické výkvety, keď som zrazu začala drhnúť celý byt, chladničku, špajzu, všetko a ešte som drbala za to, že v dreze ostal nejaký jeden tanier.
Oh please, to by sa mi teraz hodilo.
Inak dúfam, že sa máte všetci dobre. Ja som sa snáď konečne prestala cykliť. A už mám vianočný stromček a mačky ho neničia, jéééééééééj.
Aké aktivity sa pre vás stanú závislosťou, keď ste v (hypo)manickej epizóde?
U mňa je to úplne jedno. Som schopná sa stať závislou na čomkoľvek. Akúkoľvek aktivitu doviesť na úplne nezdravý level a vyrobiť z nej obsesiu.
Naposledy to bolo cvičenie a chudnutie.
Cvičím doma už dlhšie a je to pre mňa prirodzené. Niekedy nejaký obyčajný set s drepmi a výpadmi a podobne, inokedy zas jógu. Ani mi nenapadne, že keď to zrazu začnem všetko preháňať, že to je nezdravé. Hoci ma na to okolie upozorňuje.
A nie, nepreháňam to do levelu, že by som sa hnala za dokonalou postavou.
To nie. Moje chorobné preháňanie je poháňané predstavou, ako budem úplne najviac super človek, ktorý vie, ako chudnúť, budem najlepšia v tom, ako to robím, urobím najviac drepov za minútu a budú o mne písať noviny, aká som skvelá. V hlave vidím rozhovory do rádia a do TV, kde s gráciou a úsmevom odpovedám na otázky.
Medzitým s nadšením platím hodiny u osobného trénera, lebo predsa treba mať trénera, keď chce človek chudnúť, tak sa to predsa má robiť. A nebudem mať obyčajného trénera. Ale jedného z najlepších a najdrahších v Prahe.
Do kalorických tabuliek zapisujem každý prd, ktorý som vdýchla, a obsedantne sa ponorím do vypočítavania toho, čo môžem a nemôžem jesť. Nie preto, že chcem byť štíhla. To je vyslovene obsedancia nad tou aktiviou, prepočítavanie čísel, žasnutie nad tým, ako to všetko funguje.
Kúpim si takú tú super váhu, ktorá vám cez bluetooth pošle info do mobilu o tom, koľko máte podkožného tuku, kíl svaloviny a tak podobne. Na tú váhu sa pre istotu postavím 15 krát za deň.
A samozrejme každý deň ešte nachodím tak 6km peši po Prahe. Pre istotu.
Ale hlavne nespím a predstavujem si, čo všetko ešte môžem urobiť pre to, aby sa ma ľudia pýtali "Wow, si super, ako si to dokázala?"
Jednoducho sa zo mňa stane niečo takéto:
 |
| Ako si niekedy pripadám v hypomanickej epizóde. (ďalšie super komixy nájdete tu) |
Som schopná byť kompetitívna aj v starostlivosti o pleť a o vlasy. Alebo o nechty. To je úplne jedno. Zatiaľ čo väčšinou som človek, ktorý tieto veci vníma veľmi ležérne (verte mi, naozaj VEĽMI), môže sa stať, že v hypomanickej epizóde nechám celú výplatu v lekárni za drahé kozmetické prípravky, začnem zbiehať blogy a diskusie, vyrábať si vlastné peelingy a ležať doma s uhorkami vyluhovaných v slzách králika na očiach.
Hlavne musím byť proste najlepšia v tej starostlivosti. Aby som bola tak dobrá, že sa ma na to budú všetci pýtať a ja budem o tom hovoriť do televízie, chápete.
A túto logiku (???) som schopná aplikovať fakt na všetko. Na cestovanie vlakom, kupovanie kvetín, vianočné dekorovanie, písanie, čítanie, počúvanie hudby... ale hlavne ide snáď zakaždým o niečo iné. Takže zatiaľ čo v jednej hypomanickej epizóde skupujem micelárne vody a avokádové oleje a obsedantne si čistím pleť trikrát denne, v inej hypomanickej epizóde stopujem po Európe trhám svoje vlastné rekordy v ujazdených kilometroch, v počte ľudí, s ktorými som sa zoznámila, ale aj v počte dní, čo som sa nesprchovala.
Je však jedna činnosť, za ktorú som rada, ak sa na ňu namotám v hypománii.
Mám radosť, ak sa mi podarí preháňať upratovanie.
Teraz sa asi usmial každý človek, čo so mnou kedy býval alebo ma proste pozná trochu lepšie.
Tí všetci ľudia vedia, že nie som zrovna poriadkumilovný človek, ale dá sa ma dostať do štádia, keď sa aspoň snažím žiť ako ostatní ľudia, čo sa týka poriadku.
A niektorí, ktorí so mnou žili ešte dlhšie, isto poznajú aj moje hypomanické výkvety, keď som zrazu začala drhnúť celý byt, chladničku, špajzu, všetko a ešte som drbala za to, že v dreze ostal nejaký jeden tanier.
Oh please, to by sa mi teraz hodilo.
Inak dúfam, že sa máte všetci dobre. Ja som sa snáď konečne prestala cykliť. A už mám vianočný stromček a mačky ho neničia, jéééééééééj.
Komentáre
Zverejnenie komentára