Denníkový zápisok VIII. (BP na druhú - Budapešť a bipolárka)

Mám rada Budapešť. Vždy sa teším, keď mám dôvod sem ísť na pracovnú cestu.
Prvýkrát som sem prišla pred 8 rokmi za kamarátom z couchsurfingu, ktorý mi veľmi rýchlo ukázal, prečo ju mám milovať. Študentský život, lacné jedlo, zapratané krčmy, ktoré už 30 rokov vyzerajú rovnako a krčia sa schované v množstve turistických atrakcií. Objavovanie nočného života, utekanie z intráku cez okno, prechádzky okolo Gellérta.

kamaráti, Budapešť, bipolárna porucha, hypománia
David, ja, Norbi, Gellértova hora, 2010

Pred ôsmimi rokmi som nemala diagnózu, nemala som lieky, mala som iba extrémne množstvo energie, extrémne prepady a všetko som to brala ako každodennú normálnosť. Pred odjazdom do Budapešti som sa konečne vyhrabala z depresívnej epizódy a veľmi rýchlo sa vykopla do ďalšej hypománie, keď som bez zastavenia tancovala na budapeštianskych techno party.

Pred rokom a pol som sem bola vyslaná na dvojmesačný projekt. Už som konečne bola aspoň raz u psychiatričky, ktorá sa ma snažila doviesť k pochopeniu faktu, že som bipolárna a predpísala mi lithium. Ja som nad tým všetkým mávla rukou, lithium nechala doma, pobalila sa a odišla som do Maďarska. Prepadal ma jeden úzkostný záchvat za druhým, mala som problém rozprávať na kolegov, vyhýbala som sa spoločnosti a najradšej som sa osamote opíjala na hotelovej izbe. A ak som v sebe našla aspoň trochu odvahy ísť medzi ľudí, tak som iba hovorila jednu hlúposť za druhou, v takej som bola panickej tréme. No a nakoniec prišli moje narodeniny, ja som sa zrútila a hneď na ďalší deň ma prišla zachraňovať maminka.

Teraz beriem lieky. Pokorne som prijala svoju diagnózu a trošku menej pokorne ju vykrikujem do sveta, dúfajúc, že niečo dosiahnem.

Pozerám sa z kaviarne von oknom, ako sneží na ulice Budapešti a je mi fajn.
S Norbim, kamarátom couchsurfingu, sme sa znovu stretli po 8 rokoch.

Budapešť, kamaráti, bipolárna porucha
Ja a Norbi v Budapešti, 2018

Je fascinujúce, ako existujú ľudia, s ktorými si máte čo povedať, aj keď ste sa osem rokov nevideli a každý z vás sa dal na inú životnú dráhu. 
A ešte viac fascinujúce, že napriek všetkým životným zmenám sme sa znovu našli vo vinárni tretej cenovej skupiny a pili najlepšie víno na svete, ktoré mi nabrali do pohára na vodu z kýbla.

Budapešť je pre mňa osobne dôkazom toho, že napriek všetkému, čomu ma vystavuje moja vlastná hlava, som schopná ísť dopredu a zároveň si nechať v sebe esenciu človečiny a toho, kým naozaj som.

Komentáre

Zverejnenie komentára