Bipolárna porucha: Dva mesiace bez liekov a zmiešaná epizóda

Vysadila som lieky. Znovu. Každému, kto mi píše, kto sa ma na niečo pýta, odporúčam, aby bral lieky. Aby bol zodpovedný. A ja vždy z nejakého popudu jednoducho urobím opak. Mám skvelého doktora s mierne cynickým, s mierne čiernym zmylom pre humor. Smial sa, že si robím prázdniny. Nie, že by ma v tom podporoval, ale keď už som u neho sedela s tým ofučaným ksichtom a tvrdila, že to tak proste je a nič nebudem brať, tak sa snažil si udržať moju dôveru.

A to sa mu podarilo.

Tie týždne boli divné. Na jednu stranu spím normálne, niekedy až nadpriemerne, na druhú stranu mám v sebe veľmi veľa energie, ktorá niekedy nevylezie na povrch zrovna v pozitívnom svetle. Som nervózna, hrniem sa po hlave a veľa rozprávam. A predsa som jeden týždeň strávila vytrvalým uvažovaním o obesení sa. Získavaním informácií, ako to urobiť tak, nech sa vyhnem nezdaru. Dokonca som viaceré možnosti vysvetľovala aj terapeutovi s úplne normálnym výrazom v tvári. A verte mi, nebola som smutná, Ani nešťastná. Prišlo mi to ako jediné rozumné riešenie, pretože nič predsa nemá zmysel. Nič nemá budúcnosť. Celý život je len čakaním na nejakú nedôstojnú smrť a najlepšie urobím, ak odídem ešte tak, ako si ja vyberiem. Keď som sa vo vlastnej hlave tak nehorázne zacyklila, že som už ďalej nevládala tak uvažovať, zavolala som bratovi a ani som nevedela, čo mu hovorím, naštvala som sa z nejakého dôvodu a zložila telefón. Urevaná jak malé decko.

Som nadmieru emotívna. Na všetko. Dojímam sa, rozosmievam sa, hnevám sa, všetko až moc. Bez možnosti to ovládnuť. Iba niekde z posledných kútov môjho zdravého uvažovania sledovať, ako sa mením na emotívnu znôšku nervov.

Dokonca som si všimla, že nejak podivne odrezávam ľudí. Bezdôvodne sa mi s nimi proste nechce komunikovať. S inými nemám problém a na nejakých, fakt náhodne vybraných, mi narástla taká alergia, že nie som schopná s nimi viesť konverzáciu. Lekár to nazval, že robím rímsku decimáciu. A veľmi sa smial na mojich vypleštených očiach, keď som iba rozhadzovala rukami a nahlas rozhlasovala "ja neviem, prečo zrovna oni, je to RANDOM! RANDOM!"

Samozrejme nad tým len tak nemávam rukou, mňa to mrzí, ale proste to neviem. 

Lekár ma prehovoril na nové lieky. Dávam zbohom lithiu  a idem dať šancu novým antipsychotikám. 

Lekáreň vedľa jeho ordinácie má veľmi krátke ordinačné hodiny, tak ma sestra musela navigovať na nejaké špeciálne miesto pre toxikomanov, kde pre mňa budú mať, čo potrebujem. Išlo sa tam cez neoznačené dvere z ulice, ktoré viedli do pochmúrnej nezrekonštruovanej chodby secesnej bytovky. Vnútri ma čakalo okienko, vedľa ktorého svietil papier o tom, kedy je možné dostať sa do trezoru s opiátmi:

ordinačné hodiny
Trezor opiátov s časovým zámkom

Zazvonila som a nikde nikto. Po asi  troch minútach, v ktorých ticho bolo prerušované vodou v odkvape, sa zjavil lekárnik, z ktorého som videla iba hrudník v okienku. Nepotreboval ani zdravotný preukaz, nič. Len mi dal lieky a poslal ma preč. 

Tak mi napadá, myslíte, že si tam môžem chodiť po opiáty, pokiaľ budem dodržiavať otváracie hodiny substitučnej terapie?

Takto sa teda mám posledné týždne. Plus som znovu začala chodiť na terapie. Ale o tom nabudúce.
Berte lieky. Nebuďte ako ja.

Komentáre

Obľúbené príspevky