Bipolárna porucha: O remisii a hypomanickom flashbacku

V remisii som už asi dva týždne. Nebojím sa povedať nahlas, že naozaj sa cítim normálne. Sledujem sa pri každodenných činnostiach, interakciách s ľuďmi, osamote, sledujem svoj spánkový rytmus. Mám rada tú osobu, na ktorú sa pozerám. Rozpráva sa s deťmi, smeje sa s kamarátmi, nevyrába drámu z každej druhej situácie a má nadhľad. Je to veľmi príjemná zmena, ktorú si neuveriteľne vážim. Mám radosť z dní, z prítomnosti, z činností, ktorým sa venujem, a teším sa na to, čo príde.

A mienim robiť všetko pre to, aby som takáto ostala. Cvičím jógu, chodím na prechádzky, snažím sa mať rytmus a rituály. Ale najmä beriem lieky. Som si vedomá toho, že za vyrovnanú funkčnú Romanu vďačím im. Pretože Romana bez liekov všetko nadmerne analyzovala, utápala sa vo vlastnej hlave, vyvolávala konflikty a vyžívala sa v nich, nevedela vyliezť z postele alebo nevedela zaliezť do postele. Nemala program, plán, žila buď naplno v prítomnosti, ktorú si zahmlila vlastným egom, alebo v minulosti, zahmlenej komplexami, bolesťou a prázdnotou a budúcnosť buď nemala zmysel alebo bola ďaleko. Všetko oddelene alebo všetko dokopy. Teraz vidím, ako veľmi som nemala čistú myseľ.

Tieto stavy mi boli pripomenuté aj jedným z najzaujímavejších flashbackov, čo som kedy zažila. 

Keď som mala 20 rokov, bola som vystrelená do hypomanických výšin. Bez diagnózy, bez liekov, bez vedomia o tom, že je niečo zle. Lietala som po koncertoch, akciách, nespala som veľa, dokázala som mať štvordňový alkoholický zájazd (vtedy ma rodina takmer vyhlásila za nezvestnú, pretože netušili, kde som a ja som reálne mala byť o dvesto kilometrov niekde inde) s tým, že som takmer nespala a ľudia, ktorí boli so mnou, mi hovorili, že sa ma asi trochu boja, lebo nie som unaviteľná. Ja som si prosto prišla super. Nezničiteľná. Nechápala som, čo je zlé na tom, že chodím naboso do svadobných salónov s fľašou vodky v ruke a nezaujímalo ma, že moja rodina vôbec nevedela, čo je so mnou a kde som. Ja sa predsa o seba viem postarať. 

Často som striedala milencov a sama som si nestíhala zapamätať, ako sa vôbec volali. (Áno, píšem to s ľahkosťou, ale naučila som sa nemať výčitky kvôli tomu, čo so mnou robila choroba. Stalo sa.) Mala som dokonca milencov, ktorí boli najlepšími kamarátmi a spolubývajúcimi a vôbec nevedeli o tom, že jeden večer som prišla za jedným a druhý večer za druhým. Bez akýchkoľvek vlastných výčitiek, ja som predsa bola pani sveta.

Týchto som stretla na koncerte v utorok. Ako blesk z jasného neba. Bolo to veľmi milé stretnutie a som zaň rada. Čo však bolo zaujímavé, bol ten flashback, ktorý mnou prebehol. Akoby sa mi v hlave niečo trochu preplo a ja som znovu mala 20. Začala som poletovať ako spoločenská včelička, flirtovať a dohadovať veci. Ale najmä, keď som vyšla na vzduch, nadýchla sa a vrátila sa naspäť ako 30ročná Romana, mi v hlave ostali veľmi živé spomienky, ktoré som odtiaľ dávno vyhodila. Spomienky, ktoré mi ukázali, kde a kým naozaj nechem byť. A som rada, že sa tak stalo, a ja mám o motiváciu viac ostať v remisii.

Pretože všetky tie rozhádzané dobrodružstvá je lepšie čítať v knihách než ich prežívať na vlastnej koži.

Komentáre

  1. Romanka,presne tutti to iste.Ked som lietala v manii,boli len same akcie,alk,muzi a plna hlava euforie.No v skutocnosti som sa nespoznavala.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky