Bipolárna porucha: Denníkový zápisok X. - Aj o potrebe pravidelného spánku

V mojej hlave a na mojom konci sveta je všetko stále v poriadku. Prechádzam si normálnymi výkyvmi a normálnymi dňami ako keby som o bipolárnej poruche ani len nepočula. Jej jediným pripomenutím sú mi každoranné lieky a ten jeden menší úzkostný záchvat, korý na mňa prišiel uprostred krásneho večera medzi kamarátmi.

Dýchala som. Počítala do 30. Môj dych bol svieži vánok vstupujúci dnu a vychádzajúci von so všetkým karedým, čo som tam nechcela. Nepomáhalo. Úzkosť ma ten večer žrala a potom ju ešte za ruku chytila aj paranoja a ja som domov bežala s kľúčami zastokanými medzi prstami, dokola počítajúc do osem, pretože to je to jediné, čoho som v takých momentoch schopná.

Keď som sa o tom rozprávala s lekárom, opýtal sa ma na spánkový režim. Ten mám normálny. Ale je pravda, že cez víkend som si ho rozhodila ako už dlho nie, jeden deň som dokonca šla spať o siedmej ráno. Netrvalo dlho a môj mozog mi ukázal, ako budeme žiť, ak sa zas nedám rýchlo do poriadku. Tak som späť. Spím, vstávam, cvičím. Cítim sa normálne. Cítim nadšenie z vecí, nezáujem o iné. Píšem si to do listy a dokonca som doma zas poriadne poupratovala.

Je to fajn.

Môj kocúr má jeden rok, oslávili sme to kuracími srdcami, ktoré naháňal po zemi a potom na mňa vykrikoval z druhej strany izby, keď chcel poškriabať na bruchu. Mať domáce zvieratá veľmi upokojuje, hovorila som si to, keď som si ľahla spať a z každej strany na mňa vrnela iná mačka.

kocúr mačka bipolárna porucha denník
Kocúr Bartholomeow Gatsby má rok
Veľa píšem. Nie sem na blog, ale naozaj veľa píšem. Chcem konečne poslať niečo do Poviedky, keď už sa o to snažím pár rokov. Píšem v metre, píšem, keď pijem kávu, dokonca aj keď niekedy trochu zaháľam v práci. Pilne píšem.

No a ako som spomínala, že prekladám knižku, tak teraz je na posúdenie v štyroch vydavateľstvách. Tak snáď z toho niečo vyjde.

Jednoducho je všetko fajn. Treba jesť lieky a pravidelne spať. A nenechať sa zožrať strachom, že sa to všetko niekedy vráti. Niekedy na to myslím. Bipolárna porucha je predsa na celý život a nemôžem si myslieť, že som ju zázračne porazila a našla recept, ako byť navždy v pohode. Desí to.

Ale nemôžem si tým nechať pokaziť to, že teraz je všetko fajn. To nie. A s tým sa aj rozlúčim.

Komentáre

Obľúbené príspevky