Bipolárna porucha: O kontraste

Dnes som sa rozhodla vám priniesť dva texty, ktorými by som rada aspoň trochu ukázala rozdielnosť a zároveň určitú podobnosť obidvoch stavov. Sú z obdobia, kedybolo jedno, či som manická či depresívna, v obidvoch epizódach som sa venovala excesívnemu pitiu, nabúravaniu všetkých stereotypov a odhadzovaniu kamarátov ako použité handry. Zatvárajúc sa do vlastnej hlavy, kde buď burcovali radostné predstavy, do ktorých už nikto iný nepatril, alebo absolútne paranoje miešané s prázdnotou a nenávisťou seba samej. 

Nie sú to úplne extrémy. Dokonca sa s tými textami možno dá do určitej miery stotožniť. Nie som si istá. Ťažko sa mi sem totižto dávajú texty z najviac šialeného obdobia, pretože často ide o detailné popisy mojich každodenných činností, o ktorých som si myslela, že ohurujú svet a samozrejme všetkých zaujímajú. Zverejňované niekedy aj dvakrát denne. Poprípade sa veľmi podrobne venujem tomu, ako by som chcela hrať manických šialených vrahov vo filmoch. S veľmi explicitným názvom "chcem hrať pošahaného urehotaného a úchylného vraha!"

"A viete, čo by som chcela? Teda okrem toho, že sa raz naučím spievať If love is a red dress od Marie McKee. Chcela by som hrať presne takto pošahaný charakter. Taký, čo žije vo vlastnom svete, kde platia paradoxy ako zákony. Taký, u ktorého nikdy nemôžete predvídať jeho najbližšiu reakciu. Taký, čo sa na vás bude pozerať s ľadovým pokojom a rozprávať vám, ako skalpelom dorezal vašu mladšiu psychicky postihnutú sestričku, a ešte sa pri tom aj bláznivo rehotať. "

Minule som u maminy na návšteve prechádzala svojimi staršími detskými kresbičkami a narazila som na niečo, čo ma zarazilo. Ledva som vedela písať a kresby som nazvala

NÁLADOVÉ OBRÁZKY

Podľa podpisu na prvom obrázku tipujem, že to je ešte spred obdobia, keď som sa naučila falšovať mamin podpis, takže som nemala viac než 10 rokov.


bipolárna porucha obrázokbipolárna porucha obrázok


bipolárna porucha obrázokbipolárna porucha obrázok

























Zarazilo ma to a pripomenulo mi to, ako som už ako dieťa veľmi silno vnímala kontrasty svojich nálad a temperamentu. A ako sa mi zároveň niekedy zlievali do jedného a bolo ťažké ich jasne ohraničiť.

A tu teda ešte tie spomínané texty:

MÁM CHUŤ

Mám chuť odísť preč z civilizácie a ležať niekde zabudnutá v kríkoch si sama pre seba nhlas predčítavať Ferlinghettiho a snivať o plyšovom mackovi, ktorému som v detstve odtrhla gombík, ktorý mal namiesto oka, a ktorý mi niekam zmizol. O plyšovom mackovi, ktorý by sa isto nenahneval, ak by som mu v spánku oslintala ucho a ráno sa zobudila zavčasu a s krikom sa rozbehla na lúku plnú kvetov, aby som si mohla nazbierať za náruč púpavy.

Chcela by som sedieť len tak na brehu a máčať si nohy v ľadovej vode a nedbať na pijavice, ktoré sa tešia na moju krv. Radšej, nech mi pijú krv ony. Pozerať sa do slnka bez slnečných okuliarov, aby som potom všade okolo seba mohla vidieť svetelné bodky. A nechať si spáliť tvár.

Chcela by som hneď teraz vybehnúť na ulicu a zastaviť prvého človeka, s ktorým by som sa rozprávala o nevyhnutnosti bytia, kauzalite a teleologickom pohybe. Potom by som sa otočila okolo vlastnej osi a objala dedka Sokrata s otázkou, či to všetko myslel vážne alebo je naozaj namyslený ironik života, ktorého tak neskonale obdivujem.

Chcem stáť na pódiu s gýčovitým pozadím zapadajúceho slnka a improvizovať vlastnú etudu na tému "zobanie rozliateho semena". A nemusím mať divákov. Vlastne by som skôr uvítala, ak by tam neboli, nech mám výhľad až na horizont a keď poskočím, tak ešte ďalej.

Mám chuť umrznúť v jarku a potom ísť o tom porozprávať všetkým stelesneniam sarkazmu tohto sveta, ktorí sa celý život hrajú na nihilistov. Pretože toto je náš jediný cieľ.

A potom sa niekedy možno vrátim domov a zasa budem vyspávať do obeda a celý deň sa rozčuľovať, že mi ušla práve tá najkrajšia časť, svitanie, a vykompenzujem si to tým, že budem hore dlho do noci. Sama pre seba si nahlas prednášajúc Préverta budem dúfať, že niekde niekto robí to isté, čo ja a raz to budeme robiť spolu. Stáť oproti sebe a prekrikovať sa veršami. Len tak. Z pasie.

TICHO, OPICA, GITARA, OKNO. CELÝ OBRAZ MOJEJ MOMENTÁLNEJ EXISTENCIE. 

Bolo to chladné ráno. Sedela som na okne, ani dnu, ani von. V tom chladnom opare sa stále vznášalo nočné alkoholické opojenie. Neviem, kde som nabrala sily, aby som sa na to okno vyštverala, no isté je, že ranný ostrý vzduch mi dodal aspoň toľko energie, aby som neskôr dokázala zliezť dolu.

Zem, gauč, sedačky, rozheganá posteľ. Tam všade boli ľudia. V ich ťažkých hlavách akurát odznievali posledné sny, možno predposledné a možno ich bude nasledovať ešte množstvo, ktoré si nezapamätajú a ja budem stále jediná bdelá. So skurvenou nasiaknutou špongiou v hlave, ktorú tak skoro nevyžmýkam.

Vždy si myslím, že áno, teraz to príde, teraz konečne vypnem, zabudnem a bude mi dobre aspoň na chvíľu. A vždy príde ráno. Ráno, keď ma zrazu vystrie a ja sa musím, aj keď po štyroch, odplaziť z lôžka a začať aspoň minimálne fungovať. Príde ráno a mne v hlave behajú len myšlienky, myšlienky, myšlienky, ach, tie zasrané idey.

Ujsť z reality je ťažké. A mne k tomu už nepomáha ani liter vodky a víno. Hlava mi trieska a všetko zrazu bolí ešte viac, intenzívnejšie.. Zúfalo som zdvihla ruku a natiahla sa po cigaretu obďaleč. Bolestivý pohyb, ale cesta za uspokojením býva tŕnistá. To nám hovoria už staré múdre rozprávky našich predkov. No tomu môjmu drakovi narastú až dve hlavy, keď mu jednu zotnem. A ja už nevládzem viac bojovať.

Vtom sa niekto pohol a ja som začula tiché, hysterické, prosiace, pálčivé brnkanie na gitare. Také volanie do toho ohlušujúceho ticha, že do piče, aj ja som tu, tak už si ma niekto všimnite, lebo ja sa ďalej posunúť nedokážem. Ticho, opica, gitara, okno. Celý obraz mojej momentálnej existencie. Ani tu, ani tam. Volanie o pomoc. Chaos v hlave. Neschopnosť niečo robiť.

Nezliezla som z okna. Len som počúvala, vyfukovala dym a pretierala si oči. Doprdele, musím sa pohnúť ďalej. Nech sa nabudúce, keď bude ďalšie takéto ráno, nebudem znova musieť nechávať rozožierať vlastnými myšlienkami. Nech aj ja budem jednou z tých ľudí stále snívajúcich. Nechcem byť stále tá, čo sa prvá vráti do krutej a sivej reality.

A predsa som sa v tej chvíli nepohla a neurobila prvý krok. Ostala som sedieť a zúfalo čakať.

Komentáre

Obľúbené príspevky