Bipolárna porucha: Tak trochu o nude

Ráno vstávam. Užívam lieky. Idem do práce. Idem z práce. Niekedy niekoho stretnem alebo niekam idem na workshop. Čítam knižky, pozerám filmy. Hrám hry. Počúvam gramofónové platne. Proste každodenný život.

A do toho všetkého sa neuveriteľne nudím.

Všetko z toho, čo robím a čo je pokladané za bežnú dennú činnosť, ma nezaujíma. Nudí ma jesť, nudí ma cestovať MHD, nudí ma hrať hry. Rozhovory s ľuďmi ma neinšpirujú, obrazy v galérii ku mne neprehovárajú. Dokonca aj písanie, ktoré ma normálne neuveriteľne stimuluje, ma nebaví.

Každá terapia je pre mňa únavne zdĺhavá a hoci terapeut hovorí, že mu čas so mnou uteká rýchlo, tak mne sa to ťahá ako večnosť.

Toto je ten normálny vyrovnaný život, bez výkyvov, v rovine?

Kokos, strčte si to niekam.

Chýbajú mi výraznejšie emócie. Nadšenie do vecí, ponorenie sa do momentálnej chvíle natoľko, že zabudnem na okolitý svet, poetika života a nečakané zvraty. Trochu mi chýba tá chorobnosť, ktorá mi bola prirodzená a ja teraz neviem, čo s tým, keď tu zrazu nie je.

Neberte ma zle, milujem pokoj. Pokiaľ príde po šialenostiach, lietaní a prepadoch a ja si ho môžem vychutnať a do hĺbky pochopiť. Ale neviem tak žiť nonstop, už teraz to cítim. Nedokážem to.

Povedzte mi, naozaj vás baví ten každodenný život?

Sedávam rozvalená v kresle u terapeuta a každé sedenie začínam vetou:
"Ja sa fakt nudím."
A terapeut vždy pokračuje:
"Ale mne príde, že vy toho robíte veľmi veľa. Hento, toto, tamto, tam sa hlásite, toto prekladáte, na tomto sa podieľate."
A ja mu vždy odpoviem:
"Ale nič z toho ma nebaví. Cítim sa dobre, fakt nie som v depresii, ale nič ma nenapĺňa. Už niekedy rozmýšľam, že sa odstrelím niekam do výšin nejakými drogami, tak sa nudím."

A myslím to úplne vážne. Ako sa vyrovnáva s tým, keď človek zvyknutý na neustále silné emočné prežitky, z obidvoch koncov škály emócií, zrazu padne do absolútneho stereotypu?
Terapeut niekoľkokrát nenápadne navrhoval, aby som sa pokúsila za asistencie lekára fungovať bez liekov a mala ich len na akútne situácie.
To sa robí ako, keď žijem sama? Kto ma bude kontrolovať a hovoriť mi, že už je to so mnou moc?
Čo ak znovu padnem do zmiešanej epizódy ako posledne a budem zvažovať obesenie sa, ako jedinú možnosť odchodu z tejto strašnej nudy?

Ach jo.

Včera ma na pár chvíľ pobavilo toto:


Komentáre

Obľúbené príspevky