Bipolárna porucha: Ja a terapia (O zraniteľnosti)

Už je to polroka, čo chodím vkuse na terapie. Vzhľadom na moje predchádzajúce skúsenosti som nemala žiadne veľké očakávania, v podstate som sa prihlásila len preto, lebo mi niečo v hlave hovorilo, že ako bipolárny človek by som proste terapie mala mať. Bodka.

Predchádzajúce skúsenosti?
V skratke by som to zhrnula tak, že prvý terapeut na mňa projektoval jeho vlastné problémy.
"Viete, vy isto nie ste bipolárna, vy ste len osamelá Slovenka v Brne."
Veta, na ktorej sa smial môj každý kamarát. Všetci, čo ma poznajú, vedia, že v Brne som bola kdečím, len rozhodne nie osamelou.
Druhý terapeut ma s radosťou moralizoval a dokonca moralizujúco hodnotil aj moje kroky v hypománii. Takže som mu jednoducho nedôverovala a skončilo to tak, že som mu odmietala hovoriť, čo sa mi deje. A potom som mu ešte musela pomaly diktovať, čo sa mi snívalo, kým on si to zapisoval rukou. Zakaždým stratený čas.

Naozaj som neočakávala zázraky.

Podarilo sa mi nájsť terapeuta, ktorý mi je sympatický. S ktorým sa vždy rada porozprávam, ktorý sa smeje na mojich blbých vtipoch. A celkovo, keby to nebol môj terapeut, isto by to bol môj kamoš a chodili by sme na pivo. Ha ha.

Avšak som v sebe objavila niečo iné. Ja vlastne nie som schopná ani len svojmu terapeutovi povedať, čo ma naozaj trápi. Ja mu radšej budem hodinu rozprávať nejaké dementné veci, aby som vyplnila čas, než aby som skutočne terapiu využila na to, na čo ju potrebujem. A možno ju aj trochu potrebujem na toto, pretože odkedy som v Prahe, tak naozaj osamelosť pociťujem veľmi silno a som veľmi rada, že sa s niekým môžem normálne porozprávať.

Ale čo sa stalo, že neviem byť zraniteľná? Že sa nedokážem otvoriť a hovoriť o veciach? Ja si tu síce vediem blog, ale zdieľam len veci, s ktorými som sa ako tak vyrovnala alebo som ich v sebe aspoň spracovala. Jednoducho potrebujem byť a vyzerať silná aj vo chvíľach, keď je tam niekto pre mňa a dovoľuje mi byť zraniteľnou a ukázať aj tieto moje stránky.

Možno je to krok vpred. Priznať si tieto veci. Možno len tak začnem pomaly búrať stenu, ktorú som okolo seba za roky vybudovala a ktorá nedovolí ľuďom, aby sa ku mne dostali bližšie.

Komentáre

Obľúbené príspevky