Bipolárna porucha: O stereotype a žiadostiach choroby, ktorým sa nedá vždy vyhovieť

Dnes sú to presne štyri roky, čo som zamestnaná v jednej firme. Bez odchodov na nemocenskú (lebo si to finančne ani nemôžem dovoliť, takže som v depresívnej epizóde takmer po štyroch doliezala do práce a tam čumela do zeme), dokonca aj s nejakým tým kariérnym postupom. Wau. Vraj som ukážkou toho, ako sa to dá, šťastný bipolár, lebo si držím prácu a neviem čo ešte.

A ja vám ale niečo poviem. Mňa to nebaví. Nikdy som toto nechcela a robím to len kvôli tomu, lebo je v tom teplo istoty. A stereotyp, ktorý mi pomáha sa udržať v rovnováhe. No a samozrejme pretože sa takáto skúsenosť vždy trochu hodí, aspoň sa človek naozaj utvrdí v tom, čo chce a čo nie.

Pre mňa je toto téma, ktorá mi ide hlavou posledné týždne. Čo vlastne naozaj chcem a či som spokojná s tým, ako žijem. Či sa naozaj idem celý život prispôsobovať svojej chorobe a robiť veci len preto, lebo v tom je istota bytia.

Lebo verte mi, odkedy som sa prisťahovala do Prahy, nie som šťastná. Nech sa snažím ako len chcem, nie som. Stala som sa chodiacim všetkým, čím som nechcela byť. Tlačím sa v mestskej doprave, nemám čas na kamarátov a keď mám čas ja, nemajú čas oni. Všetko podlieha časovému stresu, diaľkam, hluku veľkomesta. A nevadí mi veľkomesto ako také. Vadí mi Praha. Vadí mi, že som sa sem presťahovala kvôli práci a nie preto, že som naozaj chcela.

Možno je táto skúsenosť na niečo dobrá. Mala som čas poriadne reflektovať o svojej chorobe, o svojich prioritách a strávila som sama so sebou tak veľa času ako ešte nikdy. A ešte som zistila, že zobrať si druhú mačku domov bol naozaj blbý manický nápad.

Ale už je čas pomaly to uzavrieť. Od tohto momentu budem robiť všetko pre to, aby som sa o polroka mohla obzrieť a bola šťastná, že som urobila zmenu.

Komentáre

Obľúbené príspevky