Bipolárna porucha: Ako komunikovať s človekom v depresívnej epizóde?

Keď som v depresii, veľmi často dávam najavo, že nechcem vo svojom okolí ľudí. Neodpovedám na správy, veľmi sťažka reagujem na otázky a málokedy sa otvorím o tom, čo ma skutočne ťaží a ako sa cítim. S terapeutom hľadáme dôvody, prečo tak málo hovorím o tom, keď mi je zle a zároveň mi pomáha pochopiť, že aj tieto moje pocity majú hodnotu. Môj najväčší problém je totižto ten, že sa určitým spôsobom za túto zraniteľnosť, sebanenávisť, slabosť, či neschopnosť v podstate hanbím. A zároveň nechcem druhých svojimi pocitmi otravovať, pretože sa mi zdá, že "positive vibes only" sa tak nejak stalo heslom mnohým ľuďom v dnešnej dobe.

V posledných mesiacoch som si však predsavzala, že sa pokúsim niečo z tohto tmavého zákutia zdieľať aj so svojím okolím a veľmi rýchlo som pochopila, že to nebol najlepší nápad.

Prečo?

Pretože aj keď majú ľudia tie najlepšie úmysly a chcú vám pomôcť, tak zvolia takú komunikáciu, ktorá má skôr opačný účinok.

Nuž som sa rozhodla spísať, ako (ne)komunikovať so mnou (a možno to bude platné aj pre iných ľudí) v depresívnej epizóde.
Pokúsim sa to ukazovať, pokiaľ možno, aj na konkrétnych príkladoch.

Niekedy v zimných mesiacoch tohto roku som sa zmietala v zmiešanej epizóde a už niekoľko dní vkuse mi hlavou behali samovražedné myšlienky. Hľadala som si informácie, ako sa obesiť, v hlave som videla svoj pohreb, bolela ma každodenná existencia a nechcela som byť súčasťou tohto sveta. Už sa mi to tak zamotalo v hlave, až som si vravela, že skúsim zavolať blízkej osobe a vysloviť to nahlas. Možno sa to sformuje do nejakej guličky, ktorú budem môcť ľahšie odhodiť, ak to dostane konkrétnu podobu. Som si istá, že dotyčná osoba ma má veľmi rada a naozaj sa snažila urobiť všetko pre to, aby mi pomohla.
Ale verte mi, veta:
"Na svete je toľko krásnych vecí, pre ktoré sa oplatí ostať."
má hrozný dopad.

Vyvolala vo mne pocit viny. Prečo sa neteším z tohto krásneho sveta? Toľko super vecí a ja chcem odísť. Čo je so mnou zle? Prečo neviem byť normálna? Musím sa tešiť z tohto sveta. A ja to neviem. Nedokážem. Som neschopná ani toho základu, ako je oceniť svoje okolie. Nie som schopná byť pozitívna. Nepatrím sem. Nechápe ma. Nepochopí ma. Nemá to zmysel.

Urevane som zložila telefón a bolo mi jasné, že tú osobu už kontaktovať nebudem, keď mi je ťažko.

V tom istom období sa ma niekto iný snažil povzbudiť spoločnou aktivitou.
"A keď spolu pôjdeme na prechádzku, nadýchame sa čerstvého vzduchu, to ti nepomôže aspoň trochu? Poď, aspoň na chvíľu budeš myslieť na krajšie veci."

Zrazu som si uvedomila, ako veľmi zaťažujem okolie svojimi "negatívnymi emóciami". Že ja a táto stránka môjho ja nepatria do kolektívu, musíme nájsť krajšie myšlienky, lepšiu náladu, úsmev, aby som bola hodná toho, že so mnou budú ľudia chcieť tráviť čas. Negativita, smútok, depresia musia preč. To nie sú tie správne emócie na to, aby ľudia vyhľadávali moju spoločnosť. Musím sa uzavrieť do samoty aj s takýmto emočným a energickým nastavením. Nebudem predsa obťažovať druhých.

Čo však naozaj potrebujem, je validácia emócií. Jednoducho sa tak cítim, tieto emócie mám, tieto myšlienky mi idú hlavou. Vypočujte si to. Nenúťte ma ich racionalizovať a hľadať vysvetlenie. Nedehonestujte ich tým, že ich odignorujete a budete sa ich snažiť prebiť pozitivitou. Dovoľte mi aj v takomto stave byť vo vašej spoločnosti a nerobte zo mňa vtedy niečo, čím jednoducho v tom momente nie som.

Viem, je to veľmi ťažké a chápem, že je prednostné pre každého toho blízkeho, ktorého má rád, dostať znovu do veselého stavu. Verte, aj ja by som bola šťastná, keby to šlo. Ale ak to jednoducho nejde, akceptujte ma aj s týmito emóciami. Ľahšie sa mi u vás bude hľadať opora a pochopenie, než keď sa budem báť toho, že ma akurát tak čaká odmietnutie a snaha na dotlačenie do normatívneho a prijateľného levelu pozitivity.

Komentáre

Obľúbené príspevky