Bipolárna porucha: O tom, že nehýčkanie svojich introvertných potrieb vedie k breakdownu

Mám za sebou ťažké dva týždne. Nie kvôli mojej chorobe. Len sa mi jednoducho nakopilo toľko voľnočasových aktivít, že som domov akurát tak zvládla chodiť prespať, poprípade som niekedy našla polhodinu navyše, keď som iba ležala a čumela a to bol celý môj oddych. Som totižto introvert. Rada vyjdem medzi ľudí, na akciu, do spoločnosti. Ale potrebujem si dobiť baterky osamote, socializáciu nezvládam dlhodobo. A ja za socializáciu rátam aj to, že sa musím rozprávať s kolegami v práci.

Takže sa stalo to, že po dvoch týždňoch extrémne aktívneho života, som od štvrtku začala mierne kolabovať. Najskôr nastúpila migréna, pokračovalo to zvracaním, veľmi ľahkým, prerušovaným a neuspokojivým spánkom, ktorý vyvrcholil hnačkou, a nakoniec mi nejak vyplo normálne uvažovanie a zrútila som sa aj psychicky. Čo samozrejme prišlo veľmi vhod, keďže som cestovala na Slovensko na rodinnú oslavu mojej starkej, kam išla celá široká rodina.

A ja? V piatok som nebola schopná sa na nikoho ani len pozrieť, nadviazať očný kontakt fyzicky bolelo, odpovedať na otázky pôsobilo ako neprekonateľná prekážka a usmiať sa bolo zadaním z inej dimenzie. V hlave mi šrotovali obsedantné myšlienky, nenávisť, hnev, paranoja, smútok, bolesť, sebanenávisť, zhnusenie z vlastnej existencie, sebaľútosť, panika, smútok, frustrácia, prázdno, nič. Vybehla som v noci do ulíc a v panike pochodovala mestom, rozmýšľajúc, ako najviac by som mohla všetkým okolo seba ublížiť. Netuším prečo.

Po dvoch hodinách ma našla mama sedieť na zemi na parkovisku schúlenú medzi dvomi autami a pomohla mi sa upokojiť.

V sobotu som bola o niečo lepšia, dokázala som sa rozprávať s mojou mamou.
Prostredie oslavy so širokou rodinou bolo pre mňa príliš veľké sústo a veľmi som sa tešila, že môžem ukazovať na svoje ústa naplnené jedlom ako výhovorku, prečo nemôžem zrovna odpovedať na otázky. Až ma nakoniec všetci nechali osamote sedieť v mojom čiernom outfite v neustále narastajúcej úzkosti, zatiaľ čo som v rámci úniku hrala postihnuté hry na telefóne.

Ideálny hosť.

Teraz už som zas v Prahe a veľmi mi pomohlo ostať v pondelok doma na home office, nevyliezať z postele a spomalene reagovať na pracovné zadania. Potrebovala som absolútny reset. Pretože keď som sa ráno zobudila, prepadla ma panika, že by som mala ísť medzi ľudí. A tak som rýchlo napísala správu, že budem robiť z domu, zaliala si čaj a pokúsila sa zo seba urobiť funkčného človeka.

Dnes už fungujem normálne. Šla som do práce, dokonca som zvládla aj večernú školu (takto potmehúdsky nazývam kurz kreatívneho písania, kam chodím), nehovoriac o tom, že som vydržala udržiavať očný kontakt bez toho, aby mi prišlo úzko.

Odnášam si jedno: nemôžem sa preceňovať. Presilovať. Naozaj potrebujem voľno (a nevypĺňaťho za každú cenu voľnočasovými aktivitami, ktoré mi prinášajú stres z toho, že niekde v určitom čase musím byť a socializovať sa) a čas sama pre seba, pretože inak si to všetko vezme aj s úrokmi.

Sláva ničnerobeniu!

Komentáre

Obľúbené príspevky