Bipolárna porucha: Depresívna epizóda a plnenie si sna


Sedím vo vlaku a mierim do Bratislavy. V utorok ráno si idem splniť môj dlhodobý sen, odlietam na Island. Pred rokom som si kúpila lístky na festival, ktorý sledujem už nejakú dobu, v januári prizvala na cestu aj moju mamu, vo februári sme zakúpili letenky, zarezervovali hotel a v marci sme si zarezervovali auto. 

Tešila som sa neuveriteľne a bol to fakt svetlý bod v mnohých chvíľach. Aj v tých najhlbších downoch, keď som bola tak udusená akousi nechutnou ťažobou bytia, som si hovorila, že to musím vydržať, nevzdať sa, pretože poletím na Island.

Teraz sa blíži môj odlet a ja? Neteším sa vôbec. Úprimne, keby som doma ostala spať a všetko premeškala, tak by mi to asi bolo jedno. Som v takom tom štádiu, keď síce nepociťujem smútok, ale v ničom nevidím zmysel. Príde mi to ako nejaké každodenné prežívanie, keď si musím nájsť dôvod, aby som vôbec vyliezla z postele a zabavila sa.
Je to desivá predstava. Že som pár dní od splnenia si svojho sna a moja depresívna hlava si to asi ani neužije.

Čo ak...
... sa budem budiť v jednom z najúžasnejších miest na svete a ja nebudem schopná vyliezť z postele?
... večer budú hrať všetky tie úžasné islandské kapely, ktoré sledujem roky a nadšením som sa z toho triasla na stoličke, a ja sa na to budem pozerať v zajatí úzkostného záchvatu a budem čakať, až sa vrátim na hotel a zahrabem do perín?
... pôjdeme na výlet pozrieť sa na všetky možné aj nemožné krásy Islandu a mne to bude úplne jedno?
... budem kaziť náladu a dovolenku mojej mame?
... nebudem schopná prehodiť ani len zopár slov so zaujímavými ľuďmi okolo seba? A ak budem, tak budem cynická a negatívna?

Veľmi dúfam, že zaberú lieky čo najskôr a že pomôže aj zmena prostredia.

Toto si chorobou fakt nemôžem nechať zobrať.
Držte palce.


PS: Ak mi niekto ešte raz povie, že je to všetko o nastavení hlavy a pohľade na svet a že sa mám viac snažiť, tak nech verí tomu, že energiu na to, aby som ho kopla z otočky, ešte mám.


Komentáre

Obľúbené príspevky