Bipolárna porucha: Ako mi to ide v práci?

Ako to zvládam v práci? Ako na moje epizódy reagujú kolegovia? Čo nadriadení? Ako dokážem pravidelne chodiť do práce?

Nie, toto nebude recept. Ani odpoveď na všetky tie otázky. Lebo ja vlastne ani sama neviem, ako sa mi darí do práce chodiť a čo som robila, že som dokázala okolo seba pozbierať chápavých ľudí, ktorí ma podporujú.

Zo začiatku som sa veľmi bála o tom hovoriť. Cítila som, že si ľudia budú myslieť, že si vymýšľam. Že chcem na seba len pritiahnuť pozornosť. Moja úzkosť a depresia mi nedovolili poriadne odkomunikovať nič, čo sa dialo a pripadala som si extrémne menejcenná a nehodná pochopenia. Postupne som sa však začala zverovať, až som sa našla v hypománii o tom rozprávať na každom kroku ako o najnovšej hot veci, ktorú si treba kúpiť.

Nič z toho nefungovalo dobre. Podľa vtedajšej manažérky som si vymýšľala a nebola nadšená z mojich častých návštev doktorov. Kolegom som to poriadne nevedela povedať a tak som bola iba tá divná kolegyňa, od ktorej nikdy nevedeli, čo by mohli čakať a ako sa zrovna zobudím.

Nemala som dobré lieky, nemala som dobrú terapiu, o chorobe som vedela veľmi málo.
Možno to je jedna z vecí, ktoré fungujú. Začala som sa o svojej chorobe učiť. Učila som sa o epizódách, počúvala som ľudí, ktorí s ňou tiež žijú, skúšala som o nej rozprávať.

Zmenila som prácu, bydlisko. Spadla som do depresie a znova som to nevedela odkomunikovať. Ale pravidlo, že o tom svojmu priamemu nadriadenému vždy poviem, som dodržiavala. Mám šťastie, že robím v takom tíme, že je jedno, či pracujem z kancelárie alebo z Aljašky, a takže si môžem brať home office. To mi veľmi pomáha, keď mi nie je dobre. Videli ste to. Zachumlám sa do perín, pritúli sa ku mne mačka, nevidím ľudí a hneď sa dá pracovať.

Manažéri sa mi striedali a reagovali rôzne. Zažila som, že mi manažérka uprostred depresívnej epizódy zahlásila, že šírim negatívnu atmosféru v tíme a ľudia sú šťastní, keď ma nevidia. Rovnako som u i nej našla aj podporu, keď mi bolo opakované, že nemusím byť sama na tie sračky, ktoré mi idú v hlave.

Išiel čas a ja som sa učila. O chorobe, mojich potrebách, o okolí.

Čím viac som vedela, tým viac som sa nebála o tom hovoriť aj kolegom.Vždy im poviem, že neexistuje hlúpa otázka a nech sa pýtajú, ak chcú niečo vedieť, som otvorená. A tak sme sa naučili medzi sebou rozprávať. Oni sa zveria mne, ja sa zverím im. Vzájomne sa podržíme a keď ostanem doma na home office alebo prídem do práce až o 11tej, nikto mi nič nevyčíta.

Takže nie, nedokážem chodiť do práce pravidelne. Aj ja potrebujem pauzy. Aj mňa skolia lieky a nie som schopná vstať ani so štyrmi budíkmi a telefonátom od mamky. Tiež sedím na posteli a pozerám na holú stenu, rozmýšľajúc, aký má toto všetko zmysel. Alebo v mánií som majster a ešte o tretej ráno sedím v krčme a som nezničiteľná. A potom sa otupujem liekmi, po ktorých som ledva schopná povedať vetu o viac ako štyroch slovách, tak som spomalená.

Nie som zázračná. Ale mám okolo seba úžasných ľudí, ktorí počúvajú na moje potreby a ja počúvam na ich. Znovu som si uvedomila, že všetko je o ceste a nemôžem byť hneď v cieli. Je to o práci. O každodennom nasadení na fronte. Keď som tu pre ostatných a zároveň im vysvetľujem, prečo ich tu potrebujem aj pre seba.

Naučila som sa priznať, že potrebujem pomoc a nezvládnem všetko.

A práve to mi úplne najviac pomáha zvládať prácu. Podpora od okolia.

Komentáre

Obľúbené príspevky