Bipolárny svet: Ako zvládam karanténu


Už je to 12 dní, čo ľudí vidím iba z okna. Zavrela som sa do svojej mysle. Žijem v binárnom svete núl a jednotiek, ktorý striedam s knižkami.

Zo Švédska som nakoniec cestovala naspäť do Prahy. Tá cesta by vystačila na samotný román, ja ju zhrniem jednoducho. Bola som v liekmi brzdenej hypománii, plná nadšenia z toho, že sa stretávam s armádou na hraniciach, s policajtami či hygienikmi. Moja cesta zahŕňala vlak do Dánska, odtiaľ letecky do Nemecka, stadiaľ autobusom až do Prahy. Od siedmej rána do jednej v noci. Žiadna únava, žiaden stres (hoci som o strese písala v SMSkách, pretože mi prišlo, že to tak je normálne), len neuveriteľné nadšenie, ktoré sa vystupňovalo, keď som vošla do bytu a uvidela moju mačku, ako na mňa hľadí spod ospalých viečok, ledva sa hrabajúc von z postele.

Samozrejme, že som si prvé dni užila. Vybaľovanie, oddych, gramofón, radosť z môjho priestoru, z piva na balkóne. Dokonca to prispelo k tomu, že som sa nejak upokojila a mohla som vysadiť kvetiapin. Zaspím už aj bez neho a ak mi to náhodou trvá trošku dlhšie, cvičím sa v meditácii.

No neubehlo veľa dní a mne začali až bolestne chýbať prechádzky k moru či okolo jazera. Sedávala som na balkóne a dúfala, že slnečné lúče mi nahradia aspoň trošku tú úžasnú slanú vôňu. Nepomohlo.

Naplno to však vybuchlo s Veľkou nocou. Hneď som si uvedomila, ako mi každodenná práca pomáhala udržať si čistú hlavu a keď som zrazu pred sebou mala 4 dni voľna medzi 4 stenami, nevedela som, čo s tým.
Rýchlo som si spočítala dva a dva a bolo mi jasné, že musím začať pracovať s tým, čo mám. Vlastnú myseľ a fantáziu. Môžem sedieť na balkóne a melancholicky dúfať, že sa zvládnem premiestniť k moru, alebo si vyplniť dni nejak inak.

A tak som začala tvoriť. Hudbu pre kamarátku do videí, obrazy v mojej hlave, keď si čítam, príbehy, keď hrám hry, začala som skladať puzzle, upravovať rozloženie nábytku v izbe. Čokoľvek, aby som vyplnila čas niečím iným, ako je len bezduché chodenie hore dole po byte.

A z nedele som urobila palacinkový deň.
Volám s kamarátmi, dávam si s nimi kávu cez videohovory, kecám s maminou, keď varím.

Viem byť dlho zatvorená, keď mám depresiu.
Ale v pomaly končiacej hypománii? To bola nová výzva.

Zatiaľ to vyzerá, že ju zvládam dobre, nepociťujem výkyv.
Ešte dva dni a budem môcť ísť chodiť po vonku aspoň trošku.

Dokonca som prvýkrát v živote zahlásila, že sa teším, až si pôjdem zabehať.

Naozaj sa veľmi teším na to, že síce budem stále dobrovoľne prevažne času doma, ale budem môcť rozdeľovať deň na časti vďaka prechádzkam. 

Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaach.
To je všetko.
Fakt sa neviem dočkať.

Komentáre