Bipolárna porucha: O kreativite

Začala som čítať komixový životopis Zbláznění, ktorý vytvorila ilustrátorka s bipolárnou poruchou.

ja s knižkou Zbláznění

Som zatiaľ iba na začiatku, pri jej manickej epizóde, keď opisuje svoju nepremožiteľnosť, úžasnosť, schopnosť očariť ľudí, kreativitu a najmä nepotrebu liekov. Každé slovo sa do mňa zarýva a dokonale ho preciťujem, pretože sa v tom vidím úplne presne.

A v čom sa vidím najviac, je jej odmietanie medikamentov zo strachu zo straty kreativity. Toho sa veľmi bojím aj ja. 

Lieky beriem. Je mi výborne. Sem tam trochu smutno, sem tam trochu veselšie, ako každému. Ale jedno som si všimla. Neovplývam takou kreativitou ako kedysi. Jednoducho povedané. To, čoho som sa bála najviac, sa možno stalo skutočným.


JE TO NAOZAJ PRAVDA?
Naozaj som stratila kreativitu?

S epizódami som sa vrhala hore a dole. Preciťovala každú emóciu až do dna, či radosť, či smútok. Všetko bolo silnopocitové. Neexistovalo nič medzi. Mala som na to slová, pretože som sa to snažila objasniť okoliu, svet videla raz úplne čierno alebo bezfarebne, inokedy tak hmýril, že som sama sebe skákala do reči, keď som to s nadšením opisovala ľuďom vôkol. Videla som melódie, počula farby, poprípade cítila takú čiernu ťažobu, že nádych bol fyzicky nemožný.

Písať o tom bolo prirodzené. Buď to bol útek pred svetom, ktorý odľahčil mojej depresii, alebo to bola len jedna z milióna aktivít, do ktorých som sa zapájala v mánii.

Teraz mi všetko trvá trochu dlhšie. Nejde to zo mňa tak prirodzene, vytváram si kreatívny proces, pokiaľ chcem na niečom pracovať. Už nemám stovky zhúžvaných papierikov popísaných nápadmi, mám jeden zápisník, v ktorom to dávam dohromady. Vytváram si knižnicu nápadov, ako na hudbu, tak aj na texty. 

Niekedy je vo mne úplne prázdno a potrebujem ísť na prechádzku. Snažím sa pomenúvať veci javy, vymýšľať príbehy ľuďom, ktorých stretávam na ulici, ale už dávno v tom nie je tá nonšalantná ľahkosť mánie. 

Už nevychrlím minimálne jeden text denne, rozmýšľam nad nimi viac. Nemám potrebu písať o každom vzdychnutí, ako tomu bolo kedysi, mám pocit, že všetko by malo mať aspoň hlavu a pätu a neostať s otvoreným koncom.

Je možné, že som stratila tú živelnú existenciálnu kreativitu, ktorá mi bola priam motorom. Je pravda, že niekedy mi naozaj chýba, pretože nevyžadovala toľko práce, bola prirodzenou.

Ale teraz sa však konečne učím zotrvačnosti a práci na svojich nápadoch. Pretože kreativita by nemala byť o tom, že človek zo seba vypustí úplne čokoľvek, čo mu napadne. Možno už nepočujem žltú a nechytám tóny saxofónov v uliciach, ale viem sa stotožniť s príbehmi viacerých ľudí a oni s mojimi.

A dokonca som sa začala venovať aj iným veciam, ako písaniu! Tam sa mi vytrvalosť pri učení, pokiaľ to nejde prirodzene a nevytryskuje na prvú dobrú, naozaj hodí.

Nestratila som kreativitu. Len musím nájsť nový hnací motor.

Komentáre

Obľúbené príspevky