Bipolárna porucha: O liekoch a herných leveloch

Lieky sú mojou veľkou témou. Či už to bolo, pretože som mala veľmi zlé negatívne účinky, nevedela som sa zžiť s faktom, že ich musím brať, neznášala som, že z nich priberám alebo som ich jednoducho neustále vysádzala, až som tak nejak zistila, že to bez nich nejde.

Lieky sú každodenným pripomenutím toho, že aj keď mi je dobre, tak stále mám chorobu a len tie malé lentilky mi pomáhajú byť samou sebou bez výkyvov.

Prednedávnom som si uvedomila ešte jednu vec. Mojej veľmi blízkej priateľke diagnostikovali ADHD (tak trochu očakávane) a konečne sa dostala k medikamentom. Nadšene mi písala, že WAU. Konečne je schopná sústrediť sa na jednu vec dlhodobo, cíti sa normálne sama sebou a nerozteká sa na všetky strany. 

A ja som si uvedomila, že podobný WAU pocit som cítila, keď sme konečne nasadili správnu liečbu a ja už niekoľko mesiacov kráčam svetom bez výrazných výkyvov, zatemnení mozgu, vytáčania sa maličkosťami, utápania sa v depresívnych myšlienkach, nutkania skákania pod metro či nevyžiadaných nárazových návalov energie.

Kam mierim?
Že až teraz, keď naozaj už dlhšie žijem v stabilizovanom stave, si uvedomujem, aký ťažký level života som hrala doteraz. Áno, všetci máme problémy, prekážky, traumy, ktoré rozhodne nemienim žiadno bagatelizovať. Ale až dnes mi dochádza, ako je jednoduchšie zvládať veci okolo seba, keď vám váš vlastný mozog nestavia prekážky len tak, aby sa nepovedalo, navyše. Proste ťažší herný level. 

Chvíľu ma to tiahlo ku kladeniu si otázok.
Aké by to bolo, keby som nikdy nebola chorá? Kde by som bola? Čo by som robila?
Alebo keby ma diagnostikovali skôr?
Dokončila by som VŠ?
V akom meste by som žila?
Aké vzťahy by som mala?

Áno, tie otázky pôsobia legitímne.
Našťastie som im dovolila sa len prehnať hlavou a nezaoberala som sa nimi. Povedala som si, že to nemá zmysel.
Pretože v skutočnosti sa asi má dobre a konečne som naozaj na dobrom mieste v živote, s ktorým som spokojná.

Cesta bola kľukatá, ako sa hovorí v rozprávkach. Drak nemal tri hlavy, ale desať a vlastne stále nemám vyhraté na stopercent.
No naozaj som spokojná s tým, čo všetko som sa počas cesty naučila a ako to teraz môžem zúžitkovať. A šťastná, že vďaka liekom mi už vlastný mozog nehádže nadbytočné polená pod nohy. 

Držte palce, nech mi je takto čo najdhlšie.


Komentáre

Obľúbené príspevky