Bipolárna porucha: O návykoch, ktoré ma udržiavajú v pohode

Rozhodla som sa, že sa s vami podelím o veci, činnosti, zvyky, návyky či rituály, ktoré mi pomáhajú. Pomáhajú mne, nie je to všeobecné. Ale možno si v tom niečo nájdete alebo vás to inšpiruje k vašim vlastným návykom :)
Nie sú to žiadne špeciálne terapeutické veci na zvládanie akútnych situácií. Jedná sa skôr o návyky, ktoré som si vybudovala sama a ktoré mi pomáhajú sa zorientovať vo vlastnom živote, nájsť sa v časopriestore či vedieť sa vyrovnať s tým, čo sa tak nejak deje, a pochopiť samú seba a moje reakcie.

1. PÍSANIE

Písanie bude navždy moje číslo jedna. Písať som začala ešte keď som technicky písať nevedela a diktovala som môjmu staršiemu bratovi rozprávky, ktoré som vymýšľala. Rozhodne nie som top spisovateľ a ani nemám ambície stať sa ďalším Umbertom Ecom (Roald Dahl možno, haha), ale písanie je niečo, čo mi veľmi pomáha, a mienim to robiť bez ohľadu na to, či mi to ide alebo nie.

Čo je na písaní super? Naviguje ma. Keď píšem sem na blog či do denníka, nemám presný koncept toho, čo chcem napísať. Viem napríklad jednu vetu, ktorá mi rezouje v hlave, a zvyšok nechám vyniesť prúdom myšlienok von. Niekedy sa zastavím a hľadám medzi tým prepojenia, aby bol text aspoň trošku koherentný, a práve vďaka tomu sa mi podarí lepšie pochopiť, čo si vlastne myslím, čo cítim, kde sa nachádzam a všetko to nejak utriediť.

Písanie je skvelé. Verbalizuje a nabáda ma zdieľať veci, ktoré by som v sebe inak dusila.

2. VIZUALIZÁCIA ŽIVOTA AKO CESTY

Cesta je cieľ je moje heslo odkedy mi pamäť siaha. Myslím, že som ním spolovice popísala zápisník na strednej škole, znelo mi v hlave počas stopovacích výletov a písala som to na pamiatku aj mojej veľkej kanadskej láske, keď sme sa lúčili a každý sme odchádzali na svoj kontitent.
Tak dlho som toto heslo brala ako prirodzenú súčasť mňa, že som nikdy nemala čas sa zastaviť a skutočne preniesť do viacerých slov, čo všetko by to mohlo znamenať a kam by sa to dalo aplikovať. 
Vždy ma bavila cesta. Cesta autobusom, vlakom, to určité neurčito medzi bodmi A a B. Na stopovaní ma viac než destinácia zaujímali šoféri, ktorých som zastavila, a ich príbehy. Bavilo ma stáť vedľa cesty, spievať si a čakať, kto zastaví tentokrát. Ľudí som si predstavovala na ich vlastnej ceste a tú som v hlave videla, ako sa v jednom momente skríži s mojou, možno chvíľu pôjdu rovnobežne a možno sa niekedy rozídeme. A nikdy som to nevnímala ako katastrofu, ale prirodzenú súčasť života.

Aj môj život si neustále vizualizujem. Ak ma čaká ťažšia úloha, predstavím si, že je to ako vyjsť po schodoch. Trošku sa zadýcham, možno je tých schodov viac, tak mi to bude trvať dlhšie. Ale nesmiem prestať. Aj keby som mala vyjsť len jeden schod za deň, tak sa tým posuniem bližšie k pomyslenému cieľu.
Predstavujem si, že niekedy si počas cesy sadnem na kafé a mám pohodu. Inokedy bežím  dole kopcom, či prebieham veľmi rušnú cestu. Všetky tie momenty si prenášam do toho, čo poznám z denno dennej premávky a snažím sa chváliť za to, že na ceste zotrvávam, kráčam a nebojím sa ísť ďalej. A pripomínam si, že akékoľvek tempo je tempo.

3. HUDBA

Milujem hudbu. Od ľudoviek cez jazz, klasiku, blues, rock po noise, techno alebo aj bohapustý pop. Obdivujem hudobníkov, DJov, producentov. Ich radosť z tvorby sa na mňa prenáša, ich nadšenie z toho, že robia to, čo ich baví, je pre mňa nákazlivé. Hudba ma budí, keď neviem, čo so sebou, robí mi soundtrack k životu, pomáha mi stelesniť moje emócie a plnšie ich prežiť. Chodenie na koncerty je pre mňa životne dôležité a mať kamarátov s podobným hudobným vkusom tiež, aby som sa mohla o hudbe s nimi rozprávať. 

Počas písania tohto textu mi hrá toto:



4. PRAVIDELNÝ REŽIM

Naozaj. Pravidelný režim je dar z nebies. Cítim to vždy, keď z neho vykročím iným smerom. Som zrazu taká nijaká, nič sa mi nechce, celý deň mám rozbitý a zmäteno sa hýbem svetom.
Za toto zistenie ďakujem mojej súčasnej práci.
Vďaka režimu poriadne spím, môžem lepšie sledovať moje zmeny a rýchlejšie na ne reagovať. 
A hlavne veci v režime dávajú zmysel.

5. PRECHÁDZKY

Alebo akákoľvek fyzická aktivita. Píšem prechádzky, pretože tie sú asi najjednoduchšie dosiahnuteľné pre takmer kohokoľvek. Veľa pri nich premýšľam, pomáhajú mi si utriediť veci. Zároveň získavam mnoho nových vizuálnych vnemov a to je pre mňa veľmi dôležité. Vďaka novým vnemom sa môj mozog toľko netočí v overthinking (ako som spomínala v predchádzajúcom blogu). A hlavne je vonku teraz krásne, dá sa sadnúť na kafčo na zahrádku a parky sú skvelá vec. 
Dokážem mestom (bývam v Prahe, nie je pre mňa úplne najjednoduchšie ísť na prechádzku do prírody, ale ak je možnosť, idem) chodiť aj tri hodiny vkuse, obzerať balkóny, budovy, ľudí, zvieratká, počúvať hudbu a vytvárať si v hlave milión osemsto tisíc scenárov, ktorými zabávam samú seba.
A hlavne pravidelná prechádzka mi pomáha ukotviť sa v čase, pripomenúť si, že aha, toto je bod, v ktorom som teraz, toto sa stalo od posledného razu, keď som bola von, a toto si plánujem na najbližšie dni. A keďže robím z domu, je to skvelý predeľovač denného času, ktorý mi pomáha udržať si psychický balans.


Čo vaše návyky?

Komentáre

  1. Ahoj :-) na Tvoj blog som natrafila čírou náhodou pri googlení toho, aká práca je vhodná pre ľudí s BAP. Totiž aj ja kráčam životom s touto "kamarátkou", preto ma veľmi povzbudil fakt, že s týmto osudom nie som sama. Dokonca aj vekovo sme na tom rovnako. Tvoj blog som si prečítala skoro celý a veľmi sa mi páči. Dúfam, že budeš v tom pokračovať. Je to super. Prajem Ti veľa úspechov a pekné dni :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky