Bipolárna porucha: O rovnováhe tu a teraz

Pokoj a rovnováha sú zvláštnymi miestami. Už mnohokrát som si myslela, že som ich dosiahla, potešila som sa, avšak po čase sa začala nudiť a chcela ísť preč. Prišlo mi, že pokoj nemá zmysel, pretože v ňom mám utlmené emócie. Popravde, ako som zistila časom, mám v ňom normálne emócie, utlmené sú len tie "moje extempóra". Tie však boli tak dlho súčasťou mojej každodennosti, že ich absencia vo mne vyvoláva pocit akejsi vlastnej plytkosti. 

Našťastie aj to si urovnávam. Terapiami, rozhovormi. Viem sa tešiť, hnevať, mať rada či cítiť zášť. A to všetko je vlastne dosť fajn.

Dnes je to už naozaj celkom dlhá doba, čo, s veľmi malými výkyvmi, fungujem stabilizovane. Mala som možnosť sledovať mne vlastné reakcie, ktoré neboli umocnené epizódami. Naučila som sa o sebe veľa vecí a to mi pomohlo sa mať naozaj úprimne rada. Nie v zmysle akejsi chorej sebalásky, ale takej zdravej, ktorá sa o seba chce starať a dopriať si a neničiť sa.

Napríklad som prišla na zaujímavú vec. Vždy som si o sebe myslela, že v epizódach strašne nadmieru analyzujem veci. A že teda tento overthinking je súčasťou mojej diagnózy. Avšak! Tento víkend som strávila u kamarátky s podobnou diagnózou a celý sme ho prekecali ponorené do vôd pochopenia. Rozprávali sme sa fakt o kdečom a zdieľali sme si svoje náhľady na vec, ako uvažujeme či ako sa nám mení pohľad na svet s počtom epizód, ktoré máme za sebou. 
(A ak ste niekedy zažili stopercentné pochopenie osoby na druhej strane stola... podobná diagnóza, životné skúsenosti, morálne hodnoty a etické princípy či dokonca aj podobné charakterové črty a črty tváre.... tak viete, že ten najlepší moment na svete je, keď vás niekto dokonale chápe)
A prišli sme na jednu vec. Že ja vlastne overthinkujem aj v stabilizovanom stave. Ona to nepozná. je to niečo mne vlastné. Nadmieru analyzujem aj svoje vlastné analyzovanie. Dokážem sa zacykliť v takých špirálach, že sa mi ťažko hľadá cesta von. Čo nie je nutne zlé, niekedy si toto overthinking dobrodružstvo naozaj užívam.

Čo tým ale chcem povedať?
Že napriek tomu, že mi je to vlastné, vidím na overthinkingu v epizóde (najmä depresívnej) a v stabilizovanom stave veľký rozdiel. V epizóde všetko smeruje ku mne, nejak ja som na vine všetkému a som vzťahovačná. Všetko dokážem stočiť a zanalyzovať tak, že mi z toho príde zlej zo samej seba a nie som schopná fungovať ďalej.

Teraz? Teraz som konečne dospela do stavu, že ak mi príde zlá myšlienka, tak si poviem "Aha, mám takúto myšlienku, kde sa vzala?" a analyzujem prúd. Som tak nejak nad tokom vlastných myšlienok a je to príjemná zmena. Prijímam tok, nebojím sa do neho ponoriť, znovu vynoriť a naučiť sa niečo nové. 

A viete čo? Mne sa tento stav, keď sa poznám, dokáždem zastaviť, prispôsobiť toku, ale zároveň aj iniciovať zmenu, naozaj páči. Konečne žijem tu a teraz nie nadoraz a zo strachu, ako tomu bolo kedysi, ale s pokorou a tak trochu dospelo. 

Hlavne je to fakt neuveriteľne príjemný pocit.

Nie som si úplne istá, čo presne som chcela povedať týmto textom, ale ide mi to v hlave už niekoľko dní a potrebovala som to aspoň v nejakej podobe dostať von. Predpokladám, že sa tejto téme budem ešte chvíľu venovať a vyjde z toho niečo zaujímavejšie. 

A pre milovníkov Ricka a Mortyho, takto nejak sa cítim v rovnováhe teraz:





Komentáre

Obľúbené príspevky