Bipolárna porucha: O životných zmenách

Keď som robila veľkú zmenu naposledy, sťahovanie sa z Brna do Prahy, čakala som kadečo. Rýchlu asimiláciu, veľa nových kamarátov, tešila som sa na všetky zážitky, ktoré mi mal tento presun priniesť. Vedela som, že na to budem reagovať aj nejak chorobne, vtedy som nemala dobre nastavenú liečbu, a myslela som, že ma vystrelí do mánie. Tak veľmi som sa tešila do Prahy, až som si myslela, že keď sa presťahujem, tak mi eufória prerastie cez hlavu.

Čo sa však nestalo? Padla som do niekoľkomesačnej depresie, ktorá sa striedala so zmiešanou epizódou, bála som sa chodiť medzi ľudí a schovávala som sa v byte. Nič z mojich očakávaní sa v prvom roku nesplnilo.

Nastal úplny opak všetkého, čo som si pamätala zo sťahovania sa do Brna. Keď som prišla do Brna, mala som 19, lietala som si v hypomanickej epizóde, behala po celom meste, zoznamovala sa s ľuďmi a bola šťastná, ako ešte nikdy v živote. 

Praha sa mi však začala spájať s depresiou. 
(To ale nebol dôvod na odsťahovanie. Prahu som vždy brala ako medzistanicu než sa mi podarí dostať sa do Švédska. Cieľ bol jednoducho Švédsko.)
Nemala som ju rada. Nechcela som tam byť. Až posledné mesiace som si ju naozaj začala užívať a veľa som sa počas toho naučila. 

Že veci sa vyvíjajú svojím tempom, nemám na ne tlačiť. Že dôležité je ísť dopredu, aj keby som sa mala plaziť po zemi. Nie je dôležitá rýchlosť, ale smer. Že oddych je naozaj dôležitý. A že na medziľudských vzťahoch treba pracovať. Na všetkom treba pracovať. 

Odišla som odtiaľ so skvelými kamarátstvami, zážitkami a spomienkami, no hlavne šťastná, že som v Prahe dva a pol roka strávila.

Dnes sú to presne dva týždne, čo bývam vo Švédsku. Presťahovala som sa do živelného prímorského Malmö a tým si splnila dlhoročný sen. A sen nebol bývať pri mori, ten sen bol bývať priamo tu, v Malmö.

 


Odchádzala som pripravená. So zásobou liekov na minimálne polroka. So sľubom môjho terapeuta, že sa mu môžem ozvať, ak mi nebude dobre a vymyslíme nejaké sedenie. S kamarátmi na telefóne pre každú príležitosť.

Hlavne som však odchádzala s vedomím, že všetko chce svoj čas. Nemôžem čakať úžasnosť, zážitky a milión nových kamarátov na prvú dobrú. Vedela som, že musím podstúpiť veľa byrokratickej činnosti a popravde, stále nemám svoj byt, bývam na hoteli.

A možno práve preto tu tú úžasnoť prekvapivo nachádzam v maličkostiach. V západe slnka nad Kodaňou, ktorá je na opačnej brehu. V telefonátoch s kamarátmi. V stretnutiach s kolegami, ktorí ma zavolajú na obed. V bicyklovaní sa či prechádzkach mestom. V pokoji, ktorý nachádzam, keď len tak sedím doma a čítam si knihu. V objavovaní nových kaviarní. 

Poctivo beriem lieky, dodržiavam spánkový režim, prechádzam sa, cvičím, pijem málo alkoholu.

A zatiaľ mi je fajn. Dúfam, že je toto ten správny prístup k životnej zmene.


Komentáre

Obľúbené príspevky