Bipolárna porucha: Denníkový zápisok XIV. (Naspäť do všedných dní. Ehm. "Všedných".)

 Sedím doma na zadku a je mi dobre.

Nemyslela som si, že niekedy túto vetu zo seba dostanem a zároveň ju aj naplno precítim. Neustále sa cítim trochu vinne za to, že to je u mňa inak, ale mám za sebou fakt skvelý rok. A jeho súčasťou bolo aj niekoľko náročných mesiacov, keď som od rána do večera neustále niečo RIEŠILA.

... letenky pre mňa, letenky pre mačku, prepravku špeciálnych rozmerov pre mačku, toto odhlásiť, hento prepísať, toto odovzdať, tieto veci vyhodiť, objednať sťahovákov, vyriešiť cestovanie v týchto podmienkach, pobaliť sa a stále bez dovolenky, učiť sa žiť v novom meste, novom štáte, nová práca, bývanie na hoteli, vyriešiť si banku, prihlásiť sa na daňovom úrade, hľadanie bytu, obhliadky, riešenie identifikačnej karty...

A milión iných vecí. Každý deň sa na mňa sypali nové informácie a ja som už nevládala. Ale stále som si hovorila: "Romana, malé kroky. Aj keby si sa mala plaziť, je to posun vpred, každý deň urob aspoň jednu vec."

No tak som teraz konečne tu. Vysviatkovaná, vydovolenkovaná, ale hlavne presťahovaná, vo svojom (prenajatom) byte v Malmö. Vydýchla som si. Šťastná (klopkám si na drevo), že sa mi nespustila žiadna epizóda a zvládla som to všetko viac menej s prehľadom (niekedy viac, niekedy menej, ale z práce ma nevyhodili a mám kde bývať, tak pohoda).

Je to vlastne fajn. Možnosť len tak sedieť, počúvať hudbu a nikam sa nehnať. Nemusieť niečo nonstop organizovať a držať v hlave milión informácií. 

Trošku sa mi v hlave točí jedna otázka: ako dlho to vydržím? Budiť sa ráno len tak, lebo je ráno. Nie preto, že musím niečo urobiť, niečo niekam dotiahnuť a niekomu niečo dokázať. Ale proste lebo je ráno, spala som 8 hodín a je fajn niečo robiť. Je mi jasné, že v lockdownoch a karanténe sa s týmito otázkami potýkate už omnoho dlhšie. A ja sa bojím, že na mňa začnú trochu vplývať. 

A aj preto si musím rýchlo nájsť psychiatra. To je môj ďalší krok. Nájsť psychiatra a terapeuta.

Zatiaľ som sa ale pozerala aj po koníčkoch mimo PC. Keďže za PC trávim prácou 8 hod, snažím sa mu vo voľnom čase vyhýbať. Čo je ťažké, keďže moje záľuby sú na PC. Písanie, hranie sa s hudobnou produkciou, hranie hier. A nie vždy mám mentálnu silu na čítanie knižiek. Takže sa zo mňa stala štrikujúca panička!

Aké nové hobby ste si počas korony našli vy?

Ale aj tak... viete čo?

Sedím doma na zadku a je mi dobre.


P.S.: Konečne mám svoje vysnívané žlté kreslo, z ktorého vám píšem aj toto. A kde si čítam a štrikujem. Juhuhuuuuuu.


Komentáre

Obľúbené príspevky